život

Mojimi očami

Nebol som ťažký – mal som pár deka, všade čierne chlpy a zvedavú psiu dušu. Dovoľte mi teda, aby som sa predstavil: Volám sa Bubi. Môj pán mi dal aj priezvisko: von Rattensdorf

Vraj som šľachtického pôvodu a s mojimi  predkami sa hrali na dvore madame Pompadour. Keď ma môj pán prvýkrát venčil, susedke, ktorej to povedal, skoro vyleteli oči… ale odbočujem… Narodil som sa v Bratislave 6.decembra 2005. Ja som bol štvrtý a vraj najslabší z celého vrhu yorkshirov, preto ani nemám dokumenty o svojej čistokrvnosti.

Jedného dňa začali moji súrodenci miznúť! Nechápal som, čo sa deje, keď jedného dňa „zmizla“ jedna  moja sestra, potom druhá a nakoniec aj môj brat! Tmolil som sa s privretými očami, zo začiatku som narážal do všetkého a všetkých. Jedného dňa prišla pani: pozrela na mňa, opatrne ma vytiahla z košíka a zahlásila:“Beriem ho!“ V Košiciach, ako som sa neskôr dozvedel,, som našiel svoj druhý domov. A bolo tam strááášne veľa pachov. Moja pani, ktorá bola ťažko chorá (vy ľudia tomu hovoríte, invalidná dôchodkyňa) ma venčila okolo paneláku. V tých chvíľach som všetko ovoniaval a ocikával. Bolo mi dobre, mal som ju rád. Spolu sme pozerali telku: moja pani ležala na gaučí, mala pod hlavou tri vankúše a ja som ležal na jednom z nich  okolo jej hlavy ako baranica. Mal som s ňou množstvo zážitkov, keď ma naučila jesť surovú nakrájanú paradajku, či  bielko z natvrdo uvareného vajíčka. Mňam!!! A tak ubiehali roky, až jedného dňa… Predtým prišiel deň, keď ma moja pani dala svojej dcére, lebo sa o mňa nevládala starať. A tak som sa sťahoval naspäť do Bratislavy.  U jej dcéry a jej priateľa mi je dobre. Hneď v deň môjho príchodu som si obsadil miesto na gauči z ktorého som vystrnadil môjho nového pána. Dostal som tam aj deku a rád na tom mieste ležím. Niekedy sa stalo, že moji páni prišli neskoro z roboty a mne bolo treba, však viete… A tak som robil mláčky, ale prisahám, že to bolo iba občas!!! Nedostal som za to novinami po  ňufáku, či zadku, ako to robievajú iní majitelia psov. Môj pán si ma zobral na ruky a priam otcovsky mi dohováral. No, a keďže to „na budúce“ prišlo, už na druhý deň, pustil som to k nohe kuchynského stola. Čo na to môj pán? Bál som sa, keď prišiel, schoval som sa v obývačke pod stôl. Vytiahol ma spod neho, prevrátil ma na chrbát a takto ležiac na jeho rukách, vychutnávajúc jeho škrabkanie po bruchu,  mi len povedal:“No vidíš, to je ono!!!“ Odľahlo mi a vychutnával som si jeho škrabkanie…

A prišiel ten nešťastný deň…

Išli sme opäť do Košíc, opäť do bytu mojej predošlej panej. Obehol som celý byt, každú miestnosť, každý kút, ale moju predchádzajúcu pani som nenašiel.  Tak som vyskočil na známy gauč a zavŕtal som sa do deky, tak krásne presiaknutej jej pachom. Ležal som, hľadiac   po okolí. Boli smutní, po lícach im stekali slzy.  Prečo? Moja predchádzajúca pani zomrela. Život plynul ďalej až do dňa, keď moja nová pani  odišla do nemocnice na operáciu. Ľudia sú naozaj čudní, majú plno slov, ktorým nerozumiem! Potom to už išlo veľmi rýchlo:  po štyroch mesiacoch od odchodu do nemocnice aj moja nová pani zomrela. Mal som 9 rokov a za svoj psí život som stratil dvoch ľudí, ktorých som nadovšetko, ako len pes dokáže, miloval. Môjho pána to vzalo, dosť často si ma brával  na ruky, na chrbát mi kládol svoju hlavu a ja som cítil niečo vlhké – jeho  slzy. Dni po smrti mojej panej plynuli ako voda. Jej časť postele bola ustlaná, ako ju ustlala jej teta v deň jej smrti, môj pán chodil do roboty, do jeho tela chodila duša len spávať. Tešil som sa na okamih, keď v dverách zaštrkocú jeho kľúče a on, oblečený v montérkach, zoberie vodítko a obojok, navlečie mi ich a zoberie ma na prechádzku. Chápal som ho, neboli sme vonku dlho, boleli ho strašne nohy, veď v robote bol na nich celý deň. Ale  napriek tomu som sa mal vynikajúco… Až do leta. Prišla po mňa opäť neznáma pani a sťahoval som sa. Prečo? Môj pán si zlomil členok a sťahoval sa  z Bratislavy na miesto, kde sa oňho postarali.  Rýchlo sa vystrábil, dosť času trávil pri počítači. Až? Jedného dňa, pár týždňov po návrate do Bratislavy sa na tvári môjho pána opäť zjavil úsmev a na návštevu prišla… žena! Prisahám na veľkú špikovú kosť, ktorú nemôžem jesť, že to bola žena, ktorú som si hneď obľúbil. Príjemne voňala a krásne ma škrabkala po chrbte. Táto nová žena sa s mojim pánom veľa rozprávala. Do očí môjho pána sa vrátil život, a to je pre mňa najdôležitejšie…