Ak dovolíte, začal by som malou spomienkou! Ešte v roku 1997 som v mojich novinárskych začiatkoch išiel pracovať do jedného nemenovaného denníka. Nevedel som čo sú zač (noviny) ale bol som „denníkár“, čo bolo v ten moment najdôležitejšie. Malo to výhodu, že mi ako rodákovi z dvojjazyčného prostredia „ pristávali“ na stole v redakcii všetky „kauzy a kauzičky,“ ktorých sa na školách s vyučovacím jazykom maďarským zopár našlo… Teda aspoň z pohľadu vtedajšieho vedenia Ministerstva školstva SR… A po rozhovore s jedným vtedajším poslancom za jednu menšinovú stranu, mi vtedajší šéfredaktor dal otázku, či som maďarský agent. Vyvalím naňho oči s otázkou, v akej mene mám byť sko „agent“ platený? S vážnou tvárou mi odpovedal, že v amerických dolároch… A tak „onálepkovaný“ moja kariéra ako denníkara skončila. Vraj ma chvíľu sledovali, ale toto info je v rovine klebiet. Faktom je, že keď som s bývalým zástupcom šéfredaktora (Peter Tóth mu dal vo svojej knihe prezývku „stľpčekár“) jedného bulvárneho denníku išiel z tlačovej besedy, dotyčný ma upozornil na osobné auto na druhej strany cesty s otvoreným oknom za vodičom, z ktorého vykúkal zrejme fotoobjektív… A tak sme sa so Stľpčekárom priateľsky objali (samozrejme bez bozku). A ak sú klebety o mojom sledovaní pravdivé, niekde v útrobách sejfu niektorej štátnej bezpečnostnej sluzby „driemalo“ naše spoločné foto so „štátnickým“ objatím sa…
Rebel proti svojej vôli
Roky plynuli a aj „lov agentov a iných „záškodníkov“ dostával iné podoby. Začal celkom nevinne: urážaním tých, ktorí si „ dovolili“ mať iný pohľad na budovanie „ šťastných“ zajtrajškov, ako sa nám to tu snažia prezentovať. Neberte ma v zlom, ale mám pocit, akoby sa z časti obyvateľov tejto republiky stali ovečky. Naháňali napríklad neočkovaných, robili z nich skoro vyvrheľov tejto spoločnosti. Prestala sa používať šedá kôra mozgová, až som v jeden okamih nadobudol pocit, že keby bola aplikáíciou do mobilu, začne sa konečne využívať. Začal sa tiež v hojnej miere uplatňovať princíp stádovosti. Jednoducho sa niečo omieľalo, ľudia tak konali. A tí, čo si „dovolili“ namietať a pri svojich námietkách slovne neútočiť, boli znesení pod čiernu zem. Oba názorové prúdy so sebou komunikovali doslova s nožom za chrbtom. Chtiac či nechtiac musím priznať, že radikáli sú na oboch stranách. Ktorá v ich počte vedie, nechám na posúdení každého z vás. ˇClovek sa (ne)chtiac stal rebelom proti svojej vôli… Alebo rovno „agentom“? :o))
Celá debata | RSS tejto debaty