život

Ak dovolíte, začal by som malou spomienkou! Ešte v roku 1997 som v mojich  novinárskych začiatkoch  išiel pracovať do jedného nemenovaného  denníka. Nevedel som čo sú zač (noviny) ale bol som „denníkár“, čo bolo v ten moment najdôležitejšie. Malo to výhodu, že mi ako rodákovi z dvojjazyčného prostredia „ pristávali“ na stole v redakcii všetky „kauzy a kauzičky,“ ktorých sa na školách s vyučovacím jazykom maďarským zopár našlo… Teda aspoň z pohľadu vtedajšieho  vedenia Ministerstva školstva SR… A po rozhovore s jedným vtedajším poslancom za jednu menšinovú stranu, mi vtedajší šéfredaktor dal otázku, či som maďarský agent. Vyvalím naňho oči s otázkou, v akej mene mám byť sko „agent“ platený? S vážnou tvárou mi odpovedal, že v amerických dolároch… A tak  „onálepkovaný“ moja kariéra ako denníkara  skončila. Vraj ma chvíľu sledovali, ale  toto info je v rovine klebiet. Faktom je, že keď som s bývalým zástupcom šéfredaktora (Peter  Tóth mu dal vo svojej  knihe prezývku „stľpčekár“) jedného bulvárneho denníku išiel z tlačovej  besedy, dotyčný ma upozornil na osobné auto na druhej strany cesty s otvoreným oknom za vodičom, z ktorého vykúkal zrejme fotoobjektív… A tak sme sa so Stľpčekárom priateľsky objali (samozrejme bez bozku). A ak sú klebety o mojom sledovaní pravdivé, niekde v útrobách sejfu  niektorej  štátnej  bezpečnostnej sluzby „driemalo“ naše spoločné foto so „štátnickým“ objatím sa…

Rebel proti svojej vôli

Roky plynuli a aj „lov agentov a iných  „záškodníkov“ dostával iné podoby. Začal celkom nevinne: urážaním tých, ktorí si „ dovolili“ mať  iný pohľad na budovanie „ šťastných“ zajtrajškov, ako sa nám to tu snažia prezentovať.  Neberte ma v zlom, ale mám pocit, akoby sa z časti  obyvateľov tejto  republiky stali ovečky. Naháňali   napríklad neočkovaných, robili z nich  skoro vyvrheľov tejto spoločnosti. Prestala sa používať šedá kôra mozgová, až som v jeden okamih nadobudol pocit, že keby bola aplikáíciou do mobilu, začne sa konečne využívať. Začal sa tiež v hojnej miere uplatňovať princíp stádovosti. Jednoducho sa niečo omieľalo, ľudia tak konali. A tí, čo si „dovolili“ namietať a pri svojich   námietkách slovne neútočiť, boli znesení  pod čiernu zem. Oba názorové prúdy so sebou komunikovali doslova s nožom za chrbtom. Chtiac či nechtiac  musím priznať, že radikáli sú na  oboch stranách. Ktorá v ich počte vedie, nechám  na   posúdení každého z vás. ˇClovek sa (ne)chtiac stal rebelom proti svojej vôli… Alebo rovno „agentom“?     :o))