život

Človek Č  išiel po chodníku. Ruky vo vreckách, v ústach cigareta, po tvári ho hladili lúče zubatého Slnka. Míňal obchod. Fľochol pohľadom  na dvere, na ktorých bolo veľkým „Vstup len pre očkovaných“.  Musel sa v duchu pousmiať, keď si predstavil, ako neočkovaný môže pri skúšaní nakaziť Vírusom topánky. V obchodoch, ktoré míňal,  všetci s prekrytými dýchacími cestami…  Dva roky života vo vraj   zdravotníckej pandémii, ktorá skôr predstavovala pandémiu mysle, urobili s niektorými ľuďmi svoje. Neodsudzoval ich, títo mali strach. Ten sa stal o to odôvodnenejším, o čo viac stúpla zadíženosť domácností v Republike. A tá už dávno predbehla zadľženosťou domácností  u susedov Republiky. Vírus sa dostal aj do medziľudských vzťahov, keď postavil proti sebe najbližších: brata proti bratovi,  otca voči synovi… Meradlom akejsi „zodpovednosti“ sa stalo nastaviť ruku a do Delta svalu si nechať pichnúť injekciu s akousi vakcínou, ktorá bola výsledkom rýchleho, necelý rok trvajúceho snaženia sa výrobcov zabezpečiť si čo najväčší kus koláča s názvom ZISK z ich predaja. Nediskutovalo sa o nej… Hoci Ústava Republiky garantovala zdravotnú starostlivosť, chceli neočkovaných nechať si časť nákladov za zdravotnú starostlivosť mal platiť.Prečo? Pretože sa mal natoľko rád, že si tento experimentálny roztok odmietol dať pichnúť. Na dvojprúdovke, vedľa ktorej išiel, chodili sem a tam autá. V strede dvojprúdovky bola električková trať. Z myšlienok ho vyrušil krik a jasot. Podišiel ku skupinke hlučnejších  ľudí, kde sa dozvedel… „Bože, ďakujem, že to skončilo! Ďakujem, že som si dokázal spolu s časťou ľudí, ktorá okolo neho jasala a bolo  im  v tú chvíľu úplne jedno, že sú na ceste, uchovať  vnútornú slobodu.“ So slzami v očiach si kľakol a pobozkal zem…