život

Nebol som ťažký – mal som pár deka, všade čierne chlpy a zvedavú psiu dušu. Dovoľte mi teda, aby som sa predstavil: Volám sa Bubi. Môj pán mi dal aj priezvisko: von Rattensdorf

Vraj som šľachtického pôvodu a s mojimi  predkami sa hrali na dvore madame Pompadour. Keď ma môj pán prvýkrát venčil, susedke, ktorej to povedal, skoro vyleteli oči… ale odbočujem… Narodil som sa v Bratislave 6.decembra 2005. Ja som bol štvrtý a vraj najslabší z celého vrhu yorkshirov, preto ani nemám dokumenty o svojej čistokrvnosti.

Jedného dňa začali moji súrodenci miznúť! Nechápal som, čo sa deje, keď jedného dňa „zmizla“ jedna  moja sestra, potom druhá a nakoniec aj môj brat! Tmolil som sa s privretými očami, zo začiatku som narážal do všetkého a všetkých. Jedného dňa prišla pani: pozrela na mňa, opatrne ma vytiahla z košíka a zahlásila:“Beriem ho!“ V Košiciach, ako som sa neskôr dozvedel,, som našiel svoj druhý domov. A bolo tam strááášne veľa pachov. Moja pani, ktorá bola ťažko chorá (vy ľudia tomu hovoríte, invalidná dôchodkyňa) ma venčila okolo paneláku. V tých chvíľach som všetko ovoniaval a ocikával. Bolo mi dobre, mal som ju rád. Spolu sme pozerali telku: moja pani ležala na gaučí, mala pod hlavou tri vankúše a ja som ležal na jednom z nich  okolo jej hlavy ako baranica. Mal som s ňou množstvo zážitkov, keď ma naučila jesť surovú nakrájanú paradajku, či  bielko z natvrdo uvareného vajíčka. Mňam!!! A tak ubiehali roky, až jedného dňa… Predtým prišiel deň, keď ma moja pani dala svojej dcére, lebo sa o mňa nevládala starať. A tak som sa sťahoval naspäť do Bratislavy.  U jej dcéry a jej priateľa mi je dobre. Hneď v deň môjho príchodu som si obsadil miesto na gauči z ktorého som vystrnadil môjho nového pána. Dostal som tam aj deku a rád na tom mieste ležím. Niekedy sa stalo, že moji páni prišli neskoro z roboty a mne bolo treba, však viete… A tak som robil mláčky, ale prisahám, že to bolo iba občas!!! Nedostal som za to novinami po  ňufáku, či zadku, ako to robievajú iní majitelia psov. Môj pán si ma zobral na ruky a priam otcovsky mi dohováral. No, a keďže to „na budúce“ prišlo, už na druhý deň, pustil som to k nohe kuchynského stola. Čo na to môj pán? Bál som sa, keď prišiel, schoval som sa v obývačke pod stôl. Vytiahol ma spod neho, prevrátil ma na chrbát a takto ležiac na jeho rukách, vychutnávajúc jeho škrabkanie po bruchu,  mi len povedal:“No vidíš, to je ono!!!“ Odľahlo mi a vychutnával som si jeho škrabkanie…

A prišiel ten nešťastný deň…

Išli sme opäť do Košíc, opäť do bytu mojej predošlej panej. Obehol som celý byt, každú miestnosť, každý kút, ale moju predchádzajúcu pani som nenašiel.  Tak som vyskočil na známy gauč a zavŕtal som sa do deky, tak krásne presiaknutej jej pachom. Ležal som, hľadiac   po okolí. Boli smutní, po lícach im stekali slzy.  Prečo? Moja predchádzajúca pani zomrela. Život plynul ďalej až do dňa, keď moja nová pani  odišla do nemocnice na operáciu. Ľudia sú naozaj čudní, majú plno slov, ktorým nerozumiem! Potom to už išlo veľmi rýchlo:  po štyroch mesiacoch od odchodu do nemocnice aj moja nová pani zomrela. Mal som 9 rokov a za svoj psí život som stratil dvoch ľudí, ktorých som nadovšetko, ako len pes dokáže, miloval. Môjho pána to vzalo, dosť často si ma brával  na ruky, na chrbát mi kládol svoju hlavu a ja som cítil niečo vlhké – jeho  slzy. Dni po smrti mojej panej plynuli ako voda. Jej časť postele bola ustlaná, ako ju ustlala jej teta v deň jej smrti, môj pán chodil do roboty, do jeho tela chodila duša len spávať. Tešil som sa na okamih, keď v dverách zaštrkocú jeho kľúče a on, oblečený v montérkach, zoberie vodítko a obojok, navlečie mi ich a zoberie ma na prechádzku. Chápal som ho, neboli sme vonku dlho, boleli ho strašne nohy, veď v robote bol na nich celý deň. Ale  napriek tomu som sa mal vynikajúco… Až do leta. Prišla po mňa opäť neznáma pani a sťahoval som sa. Prečo? Môj pán si zlomil členok a sťahoval sa  z Bratislavy na miesto, kde sa oňho postarali.  Rýchlo sa vystrábil, dosť času trávil pri počítači. Až? Jedného dňa, pár týždňov po návrate do Bratislavy sa na tvári môjho pána opäť zjavil úsmev a na návštevu prišla… žena! Prisahám na veľkú špikovú kosť, ktorú nemôžem jesť, že to bola žena, ktorú som si hneď obľúbil. Príjemne voňala a krásne ma škrabkala po chrbte. Táto nová žena sa s mojim pánom veľa rozprávala. Do očí môjho pána sa vrátil život, a to je pre mňa najdôležitejšie…

foto archív

(vnútorné monológy)

Ležím v koterci v nemocnici, v pravej labke napichnutá kanila. Ležľm, sem-tam dvihnem hlavu, dosť rozmazane vidím uja doktora (poriadne už nejaký čas nevidím), ako mi ide dávať infúziu, v ktorej je aj voda aj vitamíny. Posledné dni ma trápil kašeľ. Vy ľudia tomu hovoríte: fajčiarsky kašeľ. Zistili mi vrodený šelest srdca, vraj mi jedna jeho komora poriadne nepracuje…..

Únava zo života

Ležím vo svojich skoro 15.rokoch a som unavený. Unavený zo života, z tých drám, ktoré ma postretli, keď mi zomrela moja košická pani, u ktorej som bol od svojho narodenia. Po pár rokoch, keď sa o mňa už nevládala starať, som sa presťahoval k jej dcére do Bratislavy.Tam mi bolo dobre, nemôžem povedať, žeby som mal psí život. Venčila ma jej dcéra, jej priateľ ma krásne hladkal po hlave… Jáááj, keď si na to spomeniem…

Potom zomrela aj jej dcéra a ja som spával na jej časti postele. Každé ráno som po prebudení pozrel na svojho pána, nastražil uši, za ktorými ma pohladkal. Prežili sme ako „dvojka“ pár mesiacov, kým sa v živote môjho pána neobjavila ďalšia žena a úsmev na jeho tvári a aj na mojej. Bol som spokojný, s novou ženou v jeho živote som si pomaly našiel k sebe cestu. Chodili sme kade – tade… Brávali ma na výlety, Boli sme v Banskej Štiavnici. Moja nová pani sa vedela krásne vcítiť do mojej duše. V Štiavnici som sa akosi nevedel „skamarátiť“ s miskou na jedlo, ktorá bola v jednom kuse s miskou na jedlo. Mal som v nej naložené jedlo aj vodičku, ale nemohol som z nej jesť. Prišiel som k nej, oňufal som ju a odišiel som od nej . Bolo nej príliš mnoho cudzích pachov, ktoré mi nerobili dobre. Akoby z nich žrali iní psíci či mačky. Moja nová pani ku mne prišla, pozrela na mňa, potom na misky a vytiahla z kufra moje misky. Z nich som už žral a pil…

Aj som cetoval!

V Chľabe bolo pekne: príroda navôkol, veľa pachov… Mal som tam okrem svojich diek aj mäkký koberček. Výýborne sa na nich ležalo. A na tom mäkkom rozkladacom gauči? Paráda!!!S mojim páno m a jeho vtedy priateľkou sme chodievali na výlety a véééľmi sme sa nasmiali. V Bratislave som rád chodil do sadu Janka Kráľa. Oáza pokoja, kľud, zeleň a veľa pachov…

Pamätám si, ako veterinár po odpovedi môjho pána,že dostávam žrať trikrát denne, iba zagúľal očami a niečo si zamumlal… Začal som kašľať. Najprv sporadickejšie, neskôr častejšie. Nevenoval som tomu pozornosť a ani môj pán nie. Išli sme ďalej! Aspoň tak to vy ľudia hovorievate, nie?

Život v tme

Každé ráno po vyvenčení sa som dostával jesť. Pán mi dával veľké porcie, ale aj napriek tomu som vždy žobral o jedlo. Nemôžem si pomôcť, ale tie salámové žemle, čo mal na raňajky, tak krááásne voňali. Vyskočil som a udrel som si vrch hlavy do stola, pod ktorým som bol. Cítil som, ako sa mi ostrosť videnia vzďaľuje a mení sa len na obrysy a hlasy, ktoré som tak dôverne poznal. Prvé dni som bol nervózny z toho, keď som v plnej rýchlosti vyštartoval z pelechu a narazil som hlavou v plnej rýchlosti do skrine mojej panej, až to zadunelo. Raz ma dokonca tento náraz „posadil“ na zadok. Otriasol som sa s išiel som ďalej. V kuchyni som narazil do nohy stoličky či stola…. Podľa čuchu, ktorý mi nejako zázračne zosilnel, som našiel kúpeľňu, kde bol môj pán či moja nová pani. Tí sa len otočili, zohli, zobrali ma na ruky a krásne ma hladkali medzi uškami! Jáj, to bolo krásne…

Deň posledný?

V nemocnici v deň môjho prepustenia som sa cítil strašne slabo. Labky som mal sko ako z gumy ale strašnú chuť žiť. Aj keď poriadne nevidím, cítil som pohľady môjho pána a pani a ich nádherné po hlavičke. Krásne sa o mňa obaja starali: pán ma venčil, vyberal ma z tašky pre psov, dýchal som čerstvý vzduch, len tie labky, keby viacej poslúchali… Vymýšľali mi obaja jedlo, ale ja som už skutočne nevládal zjesť nič iné, len rozmočenú žemľu. Dokonca mi tak chutila, že som zjedol dve misky, zapil som niekoľkými dúškami vody a išiel spať! V posledný deň mojej pozemskej púte som sa od rána cítil strašne slabo. Nevládal som už nič zjesť a aj to srdce … Moji páni na mňa len ľútostivo pozerali, hladkali ma, a išiel som na posledné venčenie. Cítil som, že sa blíži môj koniec. Hlava by chcela, ale to telo akosi nechce! Packy ma neposlúchali, nevládal som na nich poriadne stáť… Môj pán ma postupne vykladal na miestach, ktorými sme po tie roky sa obaja chodili venčiť. Pár minút som postál, otáčal hlavou to strany na stranu a ňufal dôverne známe pachy, nastavoval tvár vetríku, ktorý sa mi hral so srsťou aj pod kabátikom, ktorý som mal na sebe…

Posledná cesta

Celou cestou do nemocnice, ležiac vo svojej taške som cítil dotyky mojich pánov. Nevládal som nič – len som rezignovane ležal v taške a rýchlo som dýchal. Chcelo sa mi už spať, necítiť fyzickú bolesť…

V nemocnici mi do vyholnej packy vstrekli(vy ľudia to tak hovoríte) injekciu. Ležal som rezignovane na boku a cítil som, ako mi vstreknutá látka ide do celého tela. Budete sa mi čudovať, ale necítil som v ten okamih pocit, že by som išiel na smrť nedobrovoľne!!! Cítil som, ako sa mi telom roulieva úľava, srdce mi prestáva biť, už z výšky som videl svoje telo s kanilou v packe, môjho pána s pani ako ma hladkajú po boku, ko mi dáva pán bozk na hlavičku. Mal som vás pozemsky rád a ďakujem aj ja za krásnych desať rokov, ktoré som s vami prežil! A teraz prepáčte, musím už ísť, čakajú ma na iných miestach. Ale nebojte, nič ma nebolí, packy zosilneli, srdce bije ako zvon!!!

Ešte raz : MÁM VÁS RÁD!!!

Ahojte!

Váš Bubi