život

Diktátor, stredného vzrastu, chodil sem a tam po miestnosti s rukami za chrbtom, odrazu zastal. Prišiel na to, má to! Veď čím je národ blbší, tým je ľahšie ovládateľnejší. Zavrie školy a hotovo, nech sa žiaci učia doma! Mal v zuboch ministra Teplý rožok a školstvo predsa vedie minister z jeho strany, nie? Musel ísť ma rokovanie štábu s prívlastkom krízový. Nik poriadne nevedel, kto je jeho súčasťou! Štáb bol ako smrť: ľudia vedeli o jeho existencii, avšak nikto ho nevidel. Ba, vlastne videli hygienického Mašura, ktorý by za misu oškvarkov spravil všetko, čo jemu, Diktátorovi, vidí na očiach a profesora Pančušku, s prezývkou profesor Vakcína. Vošiel do podlhovastej zasadačky, kde ho už čakalo jeho obľúbené hygienické Mašuro, profesor Pančuška a… A ešte zabudol na Ducha Svätého, ktorého mal pre jeho „telefonáty“ s nadpozemskými entitami ako aj pre jeho servilnosť a schopnosť v ľuďoch vyvolať strach, obzvlášť v láske. Odkedy zákonom zakázali iné diagnózy, im ostal v krajine len Vírus. A televízie, rádia, noviny chŕlili grafy, tabuľky počtu infikovaných či mŕtvych. Diktátorovi pramálo záležalo na tom, že si ľudia nebudú uvedomovať, že Vírus je „doplnkom“ iných chorôb… Vlastne akých iných, veď iné choroby oficiálne neexistujú, iba Vírus!!! Obrátil sa k oknu, hľadel zo svojej kancelárie vo vládnej budove, na parčík pred ňou, na ktorého konci bola železná brána a za ňou ulica. Tá ulica, ktorej ľudia mu ako poslancovi fandili, keď v parlamente vykrikoval, či sypal injekčné striekačky na hlavu kolegovi – liberálovi, ktorý sa priznal k užívaniu drog. Síce lightovému, vyskúal ich, ale sa priznal!!!

„Somár,“ povzdychol si Diktátor

V zasadačke ho privítal chlad z otvorených okien. Mašuro, vidiac meravú tvár Diktátora vstal a na svoju korpulentnosť s nezvyklou rýchlosťou okná zavrel.

Diktátor vybral kožený obal s papiermi z položenej tašky a otvoril rokovanie…