život

V roku 1938 nás v Mníchove hodili krajiny západu Európy cez palubu a zahryzol sa do ČSR Hitler, s južným a severným susedom vtedajšej republiky.

Bolo že to radosti, keď bola v roku 1990 podpísaná zmluva o odsune vojsk bývalého ZSSR z územia bývalej ČSFR. Padali vzletné vyhlásenia, ako noha cudzieho vojaka nevkročí na územie už bývalej republiky. Prešlo pár rokov a začal sa ďalší odsun – tentokrát normálnosti a zdravého rozumu ako takéto. Začala sa protiruská hystéria a Slovenská republika (ako správny ratlík) začala koketovať s Amerikou, konkrétne so spoluprácou s touto krajinou v obrannej oblasti

V poslednom čase prebehla búrlivá diskusia o chystanej „ochrannej” dohode medzi Slovenskou republikou a Spojenými štátmi americkými. Na povrch sa dostali šokujúce detaily návrhu zmluvy, ktoré verejnosť značne pobúrili. Minister Gajdoš medzitým zmluvu zamietol a prenechal rokovanie úplne na ministra zahraničných vecí SR v demisii Lajčáka. Tejto háklivej témy sa malo dotknúť aj plánované rokovanie premiéra Pellegriniho s americkým prezidentom Donaldom Trumpom.

Priam Hamletovskou otázkou ostáva, prečo by sa, teoreticky aj o novej zmluve malo naďalej rokovať?

Ako sa plánovalo

Chuť na konfrontáciu s Ruskom je známa už niekoľko rokov. V roku 1997 sa mi dostalo do rúk dokument tzv.Baburinovo memorandum s názvom Počemú rozširénie NATO predstavljájet ugrózu dľa Rosii(Prečo rozšírenie NATO predstavuje hrozbu pre Rusko). Okrem historického exkurzu, keď si na Rusku doslova a do písmena vylámali zuby Napoleon či Hitler, je akýmsi, nazvime to, zjednocujúcim faktorom konfontačných snách s touto krajinou, získať jej nerastné bohatstvo… Druhým je Houstonský či Harvardský projekt. Na prvý pohľad vypadajäú ako fikcia, ale nie sú… No, ale, odbočil som…

Potrebujeme vôbec podobnú zmluvu?

Potrebuje Slovensko ako člen NATO osobitnú bilaterálnu zmluvu s Američanmi? Chtiac či nechtiac si musíme priznať, že s čoraz väčšou intenzitou je nám podsúvané, že náš najväčší nepriateľ je Rusko. A proti tomuto „nepriateľovi“ je vraj našou najslepšou obranou sa plne ozbrojiť, podľa možnosti po zuby!!!A pri tom ozbrojovaní sa ale nemyslí, aby sme sa ozbrojili my! Nie, tým sa myslí, že si na svojom území, a to neďaleko hlavného mesta, dáme vybudovať sklady cudzej armády, nad ktorými nebudeme mať my ako krajina žiadnu kontrolu. Čiže budeme síce „ozbrojení“, ale „nepriateľ“ nás bude mať v hľadáčiku. Aký je to pocit?