život

S novinárskym stavom nie je všetko podľa kostolného poriadku, to je, žiaľ, neúprosný fakt. Listujúc v už zažltnutých novinách z roku 1989,  a dnes, má človek možnosť porovnávať.

Je ale toto porovnanie možné? Napríklad pri začiatkoch odhaľovania spolupracovníkov ŠTB jeden bývalý vysoký ústavný činiteľ na Slovensku  vyhlásil, že má zoznam novinárov, ktorí spolupracovali s ŠTBa „skončil uňho v trezore.“ Dodnes ten zoznam nikto nevidel… Začali pochybnosti, ktoré pokračovali komentátorstvom jedného bývalého analytika tajnej služby v jednom, pred pár rokmi, mienkotvornom denníku . A tu začali (pokračovali?) otázky o vplyve tajných služieb a rôznych záujmov na vytváranie verejnej mienky obyvateľstva.  V novinách sa prelínajú rôzne záujmy, počnúc majiteľovými, končiac politickými. Dnešné niektoré denníky možno rovno, bez servítky, označiť  ako „vrhače hnojových guliek,“ ktoré aj bez argumentov ubližujú a kydajú. Nezáleží na tom, či ide o vládu SR alebo o obyčajného Jožka Mrkvičku z Hornej Dolnej! Novinári, ktorí sú mnohokrát sotva dvadsať-dvadsaťdvaroční, bez skúseností, píšu, bez overenia vypúšťajú bludy. Nepomôžu ale zákazy ani príkazy či nariadenia! Obávam sa, že tu pomôže len čas… Čas, kde budú  novinármi – pánmi novinármi, hlavne tí, ktorí nebudú zaťažení minulosťou a budú to pomyselné pero, v súčasnosti klávesnicu počítača, používať ako „zbraň.“ A sloboda slova? Tá na Slovensku bola, je a aj bude. Dokonca mám v niektorých okamihoch pocit, akoby sa pod rúškom „slobody slova“ doslova a do písmena „krágľovali“ nepohodlní ľudia. A je jedno o koho ide…