V politike, a najmä v tej slovenskej, platí: A prví budú poslední a poslední budú prví. Bolo to už v roku 1990, keď sa zo začiatku nenápadný Vladimír Mečiar zmenil na ľudového tribúna. Dokonca takého, že po svojom odvolaní v roku 1991 lámal v prieskumoch verejnej mienky 90 percentnú hranicu obľúbenosti.

O pár rokov neskôr sa aj vďaka tomu, že po voľbách v roku 1998 HZDS vrátilo poverenie na zostavenie vlády, stal predsedom vlády : Mikuláš Dzurinda. Zo začiatku nenápadný člen KDH začal „vystrkovať rožky,“ aj vďaka čomu sa stal hovorcom SDK a neskôr predsedom SDKÚ a dvojnásobným premiérom. Musíme si priznať, že ľudia v roku  1998 už boli unavení z vlády V.Mečiara. Sympaticky naleteli tiež na jeden zo sľubov SDK o dvojnásobných platoch. Apropó, jedna osobná spomienka. Keď som ako vnútropolitický redaktor robil rozhovor s vtedajším financministrom jeho vlády, padla aj moja zvedavá otázka, prečo dvojnásobné platy nie sú. Odpoveď? Podľa vtedajšieho financministra : „Nepoznali sme pri tvorení volebného programu reálny stav ekonomiky.“ Slová, na ktoré nepotrebujem ani diktafón, lebo svojou absurditou utkvú v pamäti aj bez neho… Písali sa čierne knihy (jednu z nich pripomínala hrúbkou Leninove spisy), podľa ktorých sa „bezprávie a rozkrádanie“ dá na súd. Výsledok? Vieme ho všetci. „Krása“ politiky, ako ju „plebs“ má možnosť vnímať už pomaly 30 rokov, je aj v tom, že mnohí „politici“ jednoducho zabudnú, čím boli, kde sa pohybovali a s akými ľuďmi sa stýkali predtým… To len na okraj.Situácia v SDKÚ mi pripomínala situáciu v jednej vládnej strane. Aj tu sa našiel niekto (J.Liška), kto Dzurindu vyzval, aby z čela SDKÚ-DS odišiel. Zrejme vtedy oddýchnutý po dovolenke na „kanároch „ sa vydal do križiackeho ťaženia voči vtedajľiemu predsedovi Dzurindovi. Ten, prekvapený z jeho výzvy (stranícka špinavá bielizeň sa má prať doma) na ňu najprv nereagoval. A tak, hoci nie som prívrženec ani koalície ani opozície, sme sa dočkáli vtedy momentu, ktorý je snom každej vlády z demokratických volieb: nemať opozíciu. KDH bola vtedy na vkus väčšiny voličov konzervatívne, agenda SMK zaváňa etnicitou a v SDKÚ ? Tá sa začne potiť viacej vo „vlastnej šťave.“ Čo na záver? Umením je odísť v najlepšom. „Miki“ príležitosť, keď by predal žezlo svojmu „korunnému princovi“ a v tichosti odišiel z predsedníckeho postu, prepásol. Môžbyť, že si za nejaký čas (už si aj hovoríme)bude hovoriť: „Miki, Miki, je to všetko v