život

Beriem ako malé prekliatie fakt, že si pamätám minulý režim. Inak sa nedá nazvať pocit, ktorý mám po prečítaní článkov – štatistík, podľa ktorých mladí, mladší ako tridsať rokov, hodnotia minulé časy negatívne, ako časy neslobody.

Pamätám si prvé hrkanie kľúčov v mojom rodnom meste, prvé vyhlásenia, prvé búchanie sa do pŕs, „ako s tými komúšmi zatočíme…“ Jednoducho (našťastie) len cyklický slovný lynč ako vyšitý. Tá textilná revolúcia, ktorej tridsaťročnicu sme pred pár hodinami oslávili, bola len kľudným, bezproblémovým predaním moci medzi KSČ a tzv. disidentmi, z ktorých niektorým by sa mohol dať prívlastok salónni. Mám pred očami zábery z ČST, keď v roku 1988 navštívil ČSSR niekdajší francúzsky prezident Mitterand a pri stretnutí s niekdajším prezidentom Husákom sedel po jeho boku …Václav Havel. Údajne ako jedna z podmienok Mitterandovej návštevy bolo prepustenie Havla z väzenia… Po roku 1989 zavládla namiesto nepohody z nedostatku tovaru a z bludného kruhu lietania a zháňania v ten moment potrebných vecí dennej spotreby, nepohoda existenčná, keď už išlo doslova a do písmena o krk. Nielen v mojich ušiach zneli vyhlásenia vtedajšieho ministra financií ČSSR Klausa, že „ do dvou let bude líp.“ Len v roku 1991 sme zažili skokový rast maloobchodných cien a infláciu Kčs, pokiaľ si dobre spomínam, vyše 60%. Do toho sa primiešavali z času na čas dozvuky z Havlovej „slávnej, ľudskej, humanizmom“ popretkávanej amnestie, ktorá, ako som počas tých rokov, priznám sa, už si nepamätám kde, čítal, mala slúžiť na destabilizáciu pomerov a zamestnanie ľudí debatami o nej. Ako čerešnička na torte bola malá privatizácia, kupónka, dlhopisy FNM, nejaké tie reči o dvojnásobných platoch…. Pokiaľ sa mám priznať, čo by som si vybral: či slobodu, akú zažívame posledných 20 rokov, alebo existenčný kľud, keď by som sa nemusel báť o svoju existenciu, vyberiem si druhú možnosť. A určite nebudem jediný Alebo sa mýlim???

„Demokrati“ a tí druhí

Ďalší vývoj by som nazval len takým vajataním. Tu a tam padla nejaká – tá vláda. Raz na Slovensku, potom, aby reč pri pive nestála, zase v Čechách., Tak to nejaký čas išlo dookola. Sem- tam bol nejaký náš potentát označený za spolupracovníka ŠTB. Fakt, že veľká časť materiálov tejto trojpísmenkovej organizácie bola z príkazu jej posledného šéfa po novembri 1989 skartovaná, už akosi uniká…Ále, národ potrebuje hon na čarodejnice, tak mu nejaké podsunieme, nie? A posledný šéf ŠTB si v Bratislave občas venčí psa a má z vývoja v krajine určite besnú srandu… Ale je hlavička, to sa musí nechať!!!

Apropó, jednou z vďačných tém je aj demografia a dôchodky. Hmm, demografia(rozumej počet narodených detí ) nám skutočne nejako pokrivkáva, avšak (ruku na srdce) iba u jednej skupiny obyvateľstva. Kým tá druhá robí mačkám v pôrodnosti ťažkú konkurenciu. Ako zázračný liek na túto situáciu vznikol druhý pilier. Počas môjho pôsobenia v novinách a pred jeho štartom do života, som robil rozhovor s jednou kompetentnou pracovníčkou ministerstva práce. Na záver sme sa nezáväzne rozprávali, pričom už vtedy som jej hovoril, že keď suma nasporených peňazí vo fondoch prevýši 10 mld. Sk, začne tento pilier niekoho dráždiť. A, stalo sa. V podstate počas trvania hry (rozumej sporenia) sa začali meniť pravidlá. Jedno viem naisto: byť sporiteľom a začnú mi meniť pravidlá, utekám z tohto piliera kade ľahšie. Opäť ruku na srdce, koľkí z vás, sporiteľov, máte istotu, že si nasporené peniaze užijete ? Vyrieši tento pilier problémy s demografiou? Obávam sa, že odpoveď nevedia dať ani kompetentní…

Autonómia naša každodenná

Obľúbeným slovom v slovníku politikov oboch strán je autonómia. Ľudovo povedané, má ísť o správu vlastných vecí na určitom území určitou (v danom štáte) minoritou, na danom území majoritou . V prípade Slovenska by to malo byť občanmi maďarskej národnosti, ktorí obývajú juh Slovenska. Snahy o ňu (autonómiu) v SR mali aj svojho „Trójskeho“ koňa – Jánosa Bózsu a jeho podivínske združenie Nomos regionalizmus. Búchajúc sa do pŕs žiadal právo na sebaurčenie v mene „južanského národa.“ Hmmmm, ja som Žitnoostrovčan, keď už sme pritom, a nie nejaký príslušník „južanského“ národa. Zatiaľ poslednou kvapkou do mora je nejaká petícia, ktorú (vraj) malo podpísať 15 000 občanov SR maďarskej národnosti. Pre signatárov petície bolo neprijateľné, že Slovenský rozhlas svojho času rozhodol o presunutí pásmového okruhu Rádia Patria zo stredných vĺn na veľmi krátke vlny (VKV), čím maďarské menšinové vysielanie väčšina Maďarov žijúcich na Slovensku nemôže prijímať. Ufff, fakt, že žijú v blízkosti našich južných susedov, čiže MR, čiže by mali prijímať maďarské TV a rozhlasové stanice (čo aj prijímajú, keďže maďarské TV a rozhlasové stanice majú vcelku slušný signál), im zrejme akosi uniká. Preto žiadali vedenie rozhlasu a vládu SR, aby okamžite zabezpečili vysielanie v tých okresoch južného Slovenska, kde žije maďarská menšina. A čo je úplna divočina: Sedem maďarských organizácií v petícii tiež požaduje, aby zákon umožnil vysielanie maďarských regionálnych rozhlasových a televíznych staníc, aby dvojjazyčné vysielanie v zmysle vtedy plánovanej novely zákona o štátnom jazyku nebolo povinné (!!!) a aby ministerstvo školstva dodržalo právo slobodného používania učebníc, ako aj návrat k používaniu jazyka v učebniciach v období pred rokom 2006. Zrušiť povinnosť dvojjazyčného vysielania? Vážení, to hádam nemyslíte vážne??? Pri učebniciach staršieho dáta, jako spomínaný rok, je výchova maďarskej menšiny k vlastenectvu voči krajine, ktorá je ich vlasťou a štátom, podľa mojich znalostí, na, mierne povedané, dosť úbohej úrovni. Čiže podčiarknuté a sčítané: Máme sa vari ešte na čo tešiť??? Načo? Autonómiu? Kultúrnui a školskú už predsa dávno máte…Orwell, čo ty na to?