život

Motto:

„ Maďarská delegácia veľmi rýchlo vytriezvela z ilúzii, že Slovensko sa vrhne  do náručia Maďarsku ako svojmu ´osloboditeľovi´´. Preto vo svojej bezmocnosti arogantne stupňovala svoje požiadavky voči Slovensku…“( kniha Krvácajúca hranica, vydal MO MS  v Prievidzi v roku 1994)

Paradoxne,  keď sa Slovensko nachádza v kríze, vytiahne sa na odpútanie pozornosti už rokmi osvedčená  národnostná karta. Spájanie sa maďarských strán do jednej  „Aliancie“ je síce chvályhodné,  veď atomizácia strán nepomôže, ale zároveň  si človek položí hlavu do dlaní a nechápavo krúti hlavou, čo sa to deje…

Odsúdení na dohodu

Áno, Slováci a Maďari sú doslova a do písmena odsúdení na dohodu. O tomto odsúdení písal  aj Jozef Hajko vo svojej knihe s rovnomenným názvom, v ktorej opisoval dejinné situácie od najstarších čias, keď raz Slováci a inokedy Maďari dostali na „bendžo“. Smiať sa? Nie!  Maďari a Slováci sú fakt odsúdení na dohodu, ale nie štýlom, akým si to predstavuje vznikmnutá“Aliancia“ maďarských strán na Slovensku.

Kto sa teda ospravedlní?

Pripomína to vypočítavanku :“poslali nás vaši k našim….“  Z dlhej histórie začnime len snahami o vznik Československa, keď sa pred jeho vznikom Andrej Hlinka vyjadil dosť jasne: “Tisícročné    manželstvo s Maďarmi  sa nevydarilo, musíme sa rozísť.“ Pokračujme prísľubom rovnocenného postavenia Slovákov v predvojnovom Československu. A, parafrázujúc opäť Andreja Hlinku:“Dvadaťročné  manželstvo s Čechmi sa nie celkom vydarilo, rozídeme sa?“ odpovede na svoju otázku sa nedožil,   lebo v auguste 1938 zomrel… Dožili sa ho ale obyvatelia Slovenska, po zrade v Mníchove a 6.októbri 1938 – vyhlásenie autonómie Slovenska, ako súčasti oklieštenej spoločnej republiky… Po jednaniach s Maďarskou stranou v októbri 1938 o jeho územných požiadavkách  voči Slovensku. A práve kniha Krvácajúca hranica je svedectvom toho, ako pristupovala okupačná moc k obyvateľom obsadenej časti Slovenska.

Selektívna brutalita?

Povojnový odsun obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti bol brutálny, o tom niet pochýb. Ešte začiatkom 90.rokov 20. storočia sa v rôznych médiách uvádzalo ako také malé „ospravedlnenie“, že pri povojnovom  odsune Nemcov zo Slovenska  bola miera  použitej brutality štvrtinová v porovnaní s tou, ktorá bola použitá pri ich odsune v Čechách. . Žiaľ, tieto udalosti sú temnou kapitolou histórie. Dostávame sa do bludného kruhu výčitiek, ktorý národ viac ublížil tomu druhému. A nech sa na mňa nikto nehnevá, ale výčitky a požiadavky „Aliancie“, aby sa Slovensko ospravedlnilo, vo mne evokujú požiadavky, aby sa Maďarsko ospravedlnilo za brutalitu, aká bola   použitá voči obyvateľom Maďarskom  obsadenej časti Slovenska…. Inak  je to z ich strany (Aliancie) požiadavka na ospravedlnenie za tzv.selektívnu brutalitu, ktorá bola (nepopierateľne) páchaná na občanoch maďarskej národnosti, pričom by Maďarsko  vyšlo ako víťaz.

 Akoby epilóg.

Na záver  mi dovoľte  opäť zacitovať  z knihy Jozefa Hajka: Odsúdení na dohodu(str.419):“Maďarský spisovateľ a intelektuál  Lajos Grendel žijúci na Slovensku, na sklonku 90.rokov 20.storočia napísal, že maďarsko-slovenská komunikácia najčastejšie stroskotáva na  vzťahu národa k vlastnej minulosti.“ Podľa jeho slov nám chýba  „odstup od udalostí našej národnej minulosti, aby sa zmiernili zdanlivo ´nezmieriteľné protirečenia našej národnej minulosti, spolunažívania…“

Dokážeme ten odstup nájsť?