život

„Ťažká robota je to diktátorčenie, ej veru ťažká,“ s týmito slovami sa Diktátor vrátil k svojmu stolu, na ktorom ležali papiere, na ktorých svietil výsledok prieskum agentúry Svetlo pre Rozhlas a televíziu Republiky, podľa ktorých si vyše 80 percent obyvateľov Republiky,  neželá jeho ďalšie   pôsobenie na poste diktátora. Zobral papiere, prebehol ich obsah očami, ktoré sa zastavili na percente ľudí, ktorí si želajú jeho zotrvanie na poste. V príslušnej kolónke svietilo číslo 5 percent. Zháčil sa a znechutene položil papiere na stôl. Nechápal, čo tí ľudia vlastne chcú? Zavrel živnostníkov, obchody, ale ľuďom ponechal možnosť kúpy potravín.  „Sô hladní?“ položil si otázku, na ktorú si vzápätí odpovedal:“Nie!“ Nechápal, o čo vlastne ľuďom ide!  Privodil im strach z Vírusu, zavrel ich doma, nemusia vstávať do roboty! Nakúpil im testy, „dobrovoľne“ na ne chodia … Striasol sa pri pomyslení, že by si mal každý týždeň nechať špárať v nose! Nič to, obyvatelia to nejako vydržia! Rozmyslia  si, či budú riskovať stratu práce… Vzal papiere z druhej kôpky s údajmi o nezamestnanosti v Republike, ktorá opäť narástla. „Nič to,“ povedal si Diktátor, „nejako to ustojím a keď ľudí naplaším ďaľšími vraj mutáciami vírusu, skrotnú a budú mi zobať  z ruky!“  Na tvári sa mu rozhostil kľud a s pôžitkársky privretými očami a blaženým výrazom šialenca v tvári sa pohodlne upelešil v klubovke pri okne, vystrel si pred seba hohy a  … rozmýšľal…