život

Odhadujem, že za takých 30 – 40 rokov bude hlasovanie o tom, kto a akou mierou z politikov sa zaslúžil o (ne)priaznivý vývoj na Slovensku po roku 1989. Mnohí z nich, ktorí  za posledných 30 rokov v politike  pôsobili, upadli pomaly do zabudnutia, iní tam pomaly smerujú. Jeden z nich ale  z myslí ľudí nevymizne: Alexander Dubček.

Jeho životu, osobe je venovaný  román Jozefa Banáša  Zastavte Dubčeka! A priznám sa, aj nevydarená, dosť tendenčná recenzia v jednom slovenskom denníku podnietila moju zvedavosť a chuť si ju prečítať….

Na základe svedectiev, spomienok Dubčekových spolupracovníkov, priateľov, susedov a ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu, cítiť, že Banáš zvolil pri jej písaní kombinovaný beletristicko-historický spôsob, keď v knihe použil tieto, spolu s bohatým množstvom literatúry, na ktorú odkazuje v jej závere . Tento spôsob cítiť hneď od prvých  kapitol, kde  autor opisuje  dôvody emigrácie bratov Dubčekovcov a ich život v Amerike v prvých desaťročiach minulého storočia. Už  tu   ukazuje, že aj krátka historická udalosť sa dá napísať pre čitateľa ľahkou a záživnou formou.

Podobne to bolo aj v prípade návratu Dubčekovcov do  ČSR a narodenie malého Alexandra.

Naivka? Kariérista?

Ten sa narodil 27.novembra  1921v rodnom dome Ľudovíta Štúra v Uhrovci. Doslova až národná symbolika…

Už v roku 1925 sa malý Alexander vydáva spolu so svojimi rodičmi,  a 300 ďalšími ľuďmi, v rámci priemyselno-výrobného družstva robotníkov, pomôcť budovať socializmus do novo vznikajúceho Sovietskeho zväzu, odkiaľ sa vracajú v čase Mníchova a ohrozenia ČSR v roku 1938. Nasledujúce časti knihy pokračujú životom mladého Dubčeka počas druhej svetovej vojny, jeho odbojovou činnosťou a účasťou v povstaní. Banáš, a v tom, žiaľ, musím s jeho kritikom súhlasiť, sa dopustil  niekoľkých patetických zbytočností, keď do knihy „nalial“ potoky sľz  „oči, v ktorých bol  zvláštny lesk, slzy na krajíčku“…

Zlomovými boli pre Dubčeka až 50.roky, kedy začal ako presvedčený komunista stúpať v rebríčku funkcií Komunistickej strany Československa. Za svoje pôsobenie v KSČ v tomto období, sa stal  kontroverzným. Pre niektorých jeho kritikov bolo akoby malým odškodnením, keď sa Dubček v roku 1968 stal generálnym tajomníkom KSČ, čo bola po prezidentovi druhá najvyššia funkcia v štáte. . Práve ten rok bol „poznačený“ aj jeho snahami o napravenie krívd z minulosti a zrušením niektorých  zákazov (vycestovať na Západ či zrušenie cenzúry) Priam étericky na mňa pôsobia zábery, na ktorých Dubček, hoci nebol dobrý rečník, dokázal priviesť republiku do varu a  vedieť  ju nadchnúť pre ideály socializmu s ľudskou tvárou,  ktorý 21. augusta 1968 „dočasne“ prerušili vojská Varšavskej zmluvy. Odpoveď na otázku v medzitulku, si môže dať spoľahlivo čitateľ dať aj sám.   Na základe spomienok pamätníkov Banáš verne opisuje v ďalšej časti knihy Dubčekov život, radosti ale hlavne existenčné starosti, keď sa podobne , ako niekoľko sto tisíc ľudí v býv.Československu , dostal do súkolia tzv. normalizácie po roku 1968. Aj v tom čase dokázali niektorí ľudia prejaviť sympatie a náklonnosť k človeku, ktorý sa stal symbolom obrodného procesu, hoci sami sa za ne dostali do pozornosti obávanej Štátnej bazpečnosti. V novembri 1989 Dubček veril, že je možný návrat k ideálom „socializmu s ľudskou tvárou.“ Čoskoro ale zistil, že to nie je tak. Dostal sa  po vyše 20 ročnej prestávke opäť do politiky a funkcie prvého ponovembrového predsedu Federálneho zhromaždenia  ČSSR . V poslednej tretine knihy môžeme sledovať jeho politické a súkromné radosti a starosti. Tieto  boli prerušené tragickou dopravnou nehodou 1. septembra 1992, pri ktorej bol A.Dubček ťažko zranený. Dodne nevysvetlené príčiny autonehody a aj nevysvetlený obsah čierneho kufríka, ktorý mal zo sebou, sú otázky, na ktoré sa už odpoveď asi tak skoro nedozvieme.  V každom prípade sa túto knihu oplatí prečítať. Je písaná ľahko, sviežo a jazykom, ktorý túto osobnosť našich novodobých dejín a jej životný príbeh, dokáže priblížiť každému z nás…

poznámka: Už v čase vydania tejto knihy sa HOVORILO, že táto kniha má osobu A.  Dubčeka PRIBLÍŽIŤ, čo sa jej autorovi aj podarilo.  Kniha si ani nerobí ambíciu niečo objavovať!!!  Doslova objavný bol pre mňa fakt, že v lete 1968 boli na západnej hranici ČSSR zhromaždení vojaci a bojová technika štátov „kapitalistického“ bloku, čo mi aj potvrdil bývalý vojak (ZVS) Západného vojenského okruhu… Považujem za nanajvýš TRAGICKÉ pre  ďalší vývoj Slovenska, keď sa kniha  posudzuje LEN podľa  jej autora BEZ akejkoľvek znalosti jej obsahu!!!