život

Na prvý pohľad rečnícka otázka, ktorá si zaslúži len nerečnícku odpoveď: ÁNO. Bojíme sa minulosti – vlastnej histórie. Ba, dá sa povedať, že žijeme v určitom smere aj v sladkej nevedomosti…

Knižky, o ktorých bude reč, pochádzajú od dvoch rôznych autorov, ale venujú sa rovnakej téme. Dokonca pre niekoho tak nepríjemnej, že je schopný  kvôli nej aj robiť autorovi väčšie či menšie nepríjemnosti.

Svoje o tom vie Stanislav Háber, autor kníh Štefánik po pristátí zastrelený? či Exhumujme Štefánika. Druhá kniha je  od Mikuláša Novotu, s názvom Údery pod pás. Obe  knihy majú spoločnú snahu – priblížiť dôvody tragickej smrti generála  Milana Rastislava Štefánika, ktorý tragicky zahynul pri leteckom nešťastí 4.mája 1919. Zjednodušene povedané: Štefánik zahynul pri leteckom nešťastí… Je to naozaj pravda? Spoločná odpoveď je: NIE. Obaja autori vo svojich knihách približujú situáciu v Európe krátko pred a po I.svetovej vojne. Píšu o „súperení“ veľmocí, ako aj o „krájaní“ strednej Európy a vzniku nových štátov aj na troskách  Rakúsko – Uhorska. Ruka v ruke s ním ide aj odboj, snažiaci sa o vytvorenie budúceho spoločného štátu Čechov a Slovákov. A, samozrejme, nechýbajú ani rozpory medzi hlavnými predstaviteľmi odboja: T.G.Masarykom, E.Benešom a M.R.Štefánikom. Pričom spory Beneša so Štefánikom prerástli až do osobnej nenávisti. Prečo? Háber o tom vo svojej knihe píše: „Po Štefánikovej smrti  musela talianska vojenská misia ustúpiť francúzskej a odovzdať im velenie aj nad Slovenskom. Pritom Talinsko poskytlo Česko – Slovenskej republike při jej vzniku štedrú pomoc, ktorá sa vďaka náklonnosti Masaryka s Benešom  k Francúzsku nikdy nemusela Rímu vrátiť. A Milan Rastislav obvinil tesne pred svojou smrťou Beneša zo sprenevery peňazí, ktoré mali pochádzať aj od rodákov v zahraničí, a tie mal prehrať v kasíne v Monte Carlu. Štefánik chcel vraj celú udalosť súdne vyšetriť po prílete domov…“

Domov mal priletieť jeden z najvýznamnejších predstaviteľov odboja, ale nikto ho na letisku nečakal…. Prečo???

Vavro Šrobár, poverený minister pre správu Slovenska, išiel sadiť do Skalice lipy a ostatní? Beneša nikde, Masaryka tiež nie!. Vážnosť situácie len dokresľuje výrok Jana Masaryka (syna T.G.Masaryka), ktorý deň pred Štefánikovou smrťou celý vydesený vošiel do precovne českého akademického maliara Kohouta so slovami :“Právě jdu od otce. Jsem vyděšen, zítra bude celá republika v černých zástavách. Obávam se, že tomu už nezabráníme.“ Ako som na začiatku uviedol, obidve knihy približujú rovnakú udalosť – smrť generála Štefánika. Kým u Hábera ako čitateľ oceňujem, že bez obalu a nejakých slovných vypchávok, ide priamo k veci a opisuje udalosti, ktoré pozná či už  z inej literatúry, alebo na základe spomienok svedkov tejtp tragickej udalosti, Háberova kniha Exhumujme Štefánika je skutočne doslova a do písmena historickým thrillerom. Od jej začiatku až po koniec je doslova prešpikovaná faktami, dobovými prameňmi, či napríklad aj otázkami. Jednou z množstva otázok v tejto Háberovej knihe je aj tá, kto poveril Jána Kabelíka pitvou Štefánikovej mŕtvoly, keď v tom čase bol de facto a de iure nepriateľským vojakom Rakúsko – Uhorskej armády, ktorý prísahu vernosti ČSR podpísal až v júni 1919?

Novota sa vo svojej knihe snaží o priblíženie tejto udalosti (smrti generála Štefánika) ale nedokázal sa  vyhnúť emóciám, čo mi ako čitateľovi dosť prekáža. Bol teda Štefánik po prílete zastrelený, či nie? Obaja autori sa zhodli v tom, že poodhaliť závoj nad touto záhadou, by pomohla exhumácia kostrových Štefánikových pozostatkov z mohyly v Brezovej pod Bradlom. Aj ich exhumácia a dôkladné prešetrenie generálovej smrti by vzťahom medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí žijú vo vlastných štátoch, ale spája ich spoločná minulosť, veľmi pomohli!!!  Alebo sa bojíme minulosti?