život

Sedel v pohodlnom čalúnenom kresle oproti oknu a mlčky sa pozeral na v diaľke sa lesknúcu hladinu Ženevského jazera. Hlavu mal rezignovane opretú o operadlo, v pravej ruke pohár s francúzskym koňakom a v ľavej dohasínajúcu cigaretu. V hlave milión myšlienok, na krku pomaly osem krížikov a, aj keď  ich od seba  za tie roky mnohokrát odháňal, myšlienky na starú vlasť. Viackrát sa pristihol ako kráča povojnovou Bratislavou, po Suchom mýte, kde mala obchodík s luxusnou bielizňoou jeho Juliana a v ktorom sa s ňou,  v snahe ukryť sa pred búrkou, zoznámil. Bol reportérom  novín AZ. On, chlapec z malej dediny neďaleko Nových Zámkov, sa dostal do Bratislavy a stal sa reportérom jej novín!!! V tomto bol na seba hrdý, hoci vedel, že touto voľbou svojim rodičom nespôsobil radosť. Tí chceli mať z neho „niekoho“ Tým, že bol reportérom, bol pre ich niekým a zároveň nikým. Spomienky, spomienky… Vstal, z fľašky na stole si dolial koňak, zahasil cigaretu, aby si vzápätí zapálil ďalšiu. V duchu kráčal popod Michalskú bránu, aby sa mu otvoril predvojnový svet viech a malých krčmičiek plných ľudi,  vôňami dobrých jedál, cigaretového dymu, pachom ľudí, ktorí boli zabratí do vravy či len – tak sedeli pri poháriku dobrého sudového vínka,  zajedali ich dobrými domácimi pagáčmi, ktoré mali v prútenej ošatke pred sebou. V  ústach zacítil chuť dobrých domácich lokší, či sudového vínka. Na okamih sa aj zľakol týchto myšlienok – za celé tie roky čo bol vo Švajčiarsku   túto chuť v ústach nepocítil.Pomaly vstal a podišiel bližšie k oknu, neprestávajúc sa dívať na hladinu jazera, od ktorej sa odrážali lúče zapadajúceho slnka. Podišiel ku komode a zo zásuvky vytiahol obal so zažltnutými vloženými stránkami. Trasúcimi rukami ho otvoril a pomaly sa v ňom začal prehrabávať. Boli to výstrižky niektorých jeho reportáží z bratislavských novín AZ. Bol súdničkár, venoval sa kriminálnym prípadom, z ktorých nejeden sa polícii podarilo rozlúsknuť a vyriešiť práve vďaka súkromnému detektívovi Štefanovi Gaburovi. Tento bývalý policajt si vedel poradiť aj s najzamotanejšími prípadmi, pri ktorých aj polícia hádzala uterák do ringu. Pousmial sa, na okamih sa mu zazdalo, akoby videl  večne zamračenú tvár policajného radcu Augustína Zérera, či  vedľa neho stojaceho namosúreného inšpektora Paľka Galbavého. „Ozaj, čo je s nimi,“ povedal si viacmenej pre seba, „Augustín Zérer už podľa všetkého nežije, ale Paľko by ešte mohol.“ Druhá  myšlienka ho pobavila, predstavil si Paľka Galbavého ako v gardistickej uniforme  počas vojny vedie Policajné riaditeľstvo v  Bratislave, sediac na stoličke, z ktorej vystrnadil Augustína Zérera. Úlohy sa vtedy vymanili :Galbavý šéfoval, Zérer zastupoval. Anton Záruba sa odhodlane vystrel a rozhodol sa, že pôjde naspäť do Československa.  Juliane nemusel nič hovoriť, tá ho za tie roky poznala a mala ho prečítaného ako šlabikár. Povedala mu len:“Máš taký istý výraz v tvári, ako keď si išiel do Ameriky pre obraz Fajčiari ópia od Vereščagina.“ Záruba sa len pousmial. „Ťahá ťa to do Bratislavy, že?“ opäť ho vytrhla  Juliana z jeho myšlienok. Nepovedal nič, len  so sklopenými očami nemo prikývol.

Domov sa blíži…
Niekoľkohodinová cesta lietadlom z Zurichu do Prahy  Zárubovi ubehla hladko. Nevnímal ju, len podriemkával s hlavou opretou na opierke. Horšia bola cesta vlakom z Prahy do Bratislavy. Čím viac sa k Bratislave približovali, tým väčšiu nervozitu mal v žalúdku.  V Československu sa diali  zmeny, na Národní tříde v Prahe zbili nejakých študentov, čo priviedlo celú krajinu do varu.
Konečne sa dočkal :  posledný novembrový deň v roku 1989 stál on, Anton Záruba  s manželkou Julianou  po 38. rokoch na Hlavnej stanici v meste, ktoré mu tak prirástlo k srdcu. V meste a v krajine, z ktorej musel odísť, našťastie legálne, veď mal od svojho exilu, počas druhej svetovej vojny, pas a občianstvo Švajčiarskej konfederácie. Musel odísť, doslova utiecť po tom, čo  v apríli 1950 dostal list, že kapucínskom kláštore v Pezinku zhromažďujú členov rehoľných rádov a kňazov z celého Československa a vymohol si, hoci už noviny AZ nevychádzali, aby mohol v tomto kláštore stráviť medzi internovanými rehoľníkmiopár dní. Zahľadel sa pred seba a videl situácie, keď  cez vtedajšieho povereníka Novomeského počnúc, Paľkom Galbavým, ktorý sa medzitým stal akýmsi hlaváčom vznikajúcej Verejnej bezpečnosti, končiac, snažil získať povolenie na vstup do tohto kláštora. Podarilo sa mu to. Viac problémov mal, keď chcel odísť, ale vtedy mu pomohol Francek Húska. Medzi dvomi vojnami to bol talentovaný boxer, ktorého zachránil  pred väzením za vraždu, ktorú nespáchal. Záruba si  v ten okamih spomenul na knockouty, ktoré dával svojím protivníkom v ringoch vo Viedni či v Berlíne. Ale, Francekova boxerská hviezda začala upadať, keď sa zaplietol do podvodov so stávkami a na prekvapenie svojich fanúšikov prehrával aj so súpermi, nad ktorými mal jasnú či už fyzickú alebo technickú prevahu. Tak tento Francek zakotvil pri Štátnej bezpečnosti Záruba len s úsmevom na tvári, zahľadený do zeme, nechápavo krútil hlavou nad Francekovým vojnovým pôsobením v Hlinkovej garde, ktoré asi nikoho z nových súdruhov netrápilo. Francek Húska ako veliteľ Štátnrj bezpečnosti pre Bratislavu a západné Slovenko  mu pomohol odísť z kláštora a aj v tom roku 1950 z ľudovodemokratického Československa…

Teraz, v závere roka 1989 sa on, Anton  Záruba s manželkou,  vrátil  skoro po 40. rokoch do vlasti. Stál pred Hlavnou stanicou v Bratislave, po jeho pravici jeho manželka Juliana a v mysli mal kopec spomienok. Videl náhliacich sa ľudí na vlak, individuá, postávajúce, fajčiace a gániace okolo seba, pri  pohľade na ktoré si nbol v jeden okamih na istom, či ho chcú okradnúť, zabiť, alebo gánia na okolitý svet len tak. Ale tieto myšlienky rýchlo zavrhol. Prichádzal taxík, ktorý ich mal  s Julianou zaviesť do hotela Devín, ktorý sa na celý týždeň stane ich domovom…

 c