život

Rok pred smrťou Františka „Feribáči“ Konfelda som sa s ním ako reportér okresného týždenníka v Dunajskej Strede rozprával o jeho živote a prenasledovaniu pre jeho pôvod na území, ktoré počas druhej svetovej vojny okupovalo Maďarsko…

Tragickým je osud židovských spoluobčanov, ktorých sa dotkli hrôzy minulostoročnej druhej svetovej vojny. Až tragikomickým je osud Židov, ktorí druhú svetovú vojnu prežili, ale žijú na území patriacom počas jej trvania susednému Maďarsku. Istý čas sa nevedelo, kto týchto občanov za ich utrpenie odškodní. Maďarsko tvrdilo, že nie sú jeho občania a teda že by ich malo odškodniť Slovensko. Zo slovenskej strany sa ozývali hlasy, že by týchto občanov malo odškodniť Maďarsko, keďže Slovensko za ich osud počas druhej svetovej vojny nenesie žiadny diel zodpovednosti. Jedným z tých, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a hrôzy koncentračných táborov, je minulý rok zosnulý František Konfeld, čestný predseda Židovskej náboženskej obce v Dunajskej Strede. Ako rodený Dunajskostredčan zažil mnohé z vecí, ktoré sú pre nás mladších dostupné len v knihách…

Malý Jeruzalem

„V roku 1930 sa k Židom prihlásilo 2186 obyvateľov Dunajskej Stredy, čo je približne 35 percent obyvateľstva. Mesto bolo v tom čase prezývané aj ako Malý Jeruzalem či Malá Palestína. Židovská obec v Dunajskej Strede spolu so šamorínskou obcou patrila k uznávaným centrám židovskej vzdelanosti nielen vo vtedajšej republike, ale aj v strednej Európe,“začína František Konfeld svoje rozprávanie, ktoré je aj kronikou života predvojnovej Dunajskej Stredy a jej

obyvateľov.“Otec nevedel ani slovo po slovensky. Vedel dobre nemecky, francúzsky. Mňa poslal do slovenských škôl do Vrbového. Nemohol som ani cez prázdniny prísť domov. Dva roky som tam musel zostať, aby bolo pre mňa samozrejmé dokonalé ovládanie slovenčiny. Naozaj som starý Dunajskostredčan, lebo mám mojich prarodičov a otcovu babičku pochovaných na židovskom cintoríne v Dunajskej Strede. Moji rodičia nie sú, žiaľ, pochovaní nikde, zomreli v koncentračnom tábore.

Spomienky na minulosť

Za prvej Československej republiky existovala v Dunajskej Strede židovská strana. Bola tu ľavicová, skautská organizácia. Beitar bola sionistická organizácia, hlásiaca potrebu vytvorenia samostatného židovského štátu na obidvoch brehoch Jordánu. Mizradi bola pobožná organizácia. Ešte pobožnejší boli Židia v organizácii Agudas Israel. Otec Františka Konfelda bol 17 rokov zástupcom starostu v Dunajskej Strede. Za prvej republiky bolo z mestského zastupiteľstva vyše 50 percent židov. Od roku 1938 to nebol ani jeden. V Dunajskej Strede v tom čase boli dvaja rabíni. Jeden bol pobožnejší ako druhý. Nebolo to tak ako napríklad v Bratislave, kde boli ortodoxní a neologickí židia. Pobožní a menej pobožní. Rabíni v Dunajskej Strede boli ortodoxní obidvaja. Hlavný rabín bol Hillek Weinberger, ktorého deportovali do koncentračného tábora, kde aj zahynul. Patril medzi ortodoxných Židov. Boli tu veľmi pobožní ľudia, ktorým toto nevyhovovalo. Doniesli si preto ďalšieho rabína Katza, ktorý prišiel z Medgyesu, preto aj dostal prezývku „Medgyesi“. Ešte za prvej republiky bolo obdobie, keď sa títo dvaja rabíni medzi sebou pohádali a otec Františka Kornfelda bol ten, ktorí ich zmieril. Tým, že boli dvaja rabíni, boli aj dve rabínske školy. Vychovávali 50-60 študentov a stali sa z nich rabíni po celom svete.“

Začiatok konca

V novembri 1938 krátko po príchode maďarských vojsk do Dunajskej Strede vyrabovali Konfeldovcom obchod. „My sme mali v Dunajskej Strede jediný obchodný dom. Otec bol pôvodne krajčír, potom sa vypracoval a mal obchod s textíliami, mužskou, ženskou konfekciou. Predávali sme motorky, bicykle, gramofóny. Ako 14 ročný chlapec som videl rabovanie nášho obchodného domu. Otca chceli hneď, a to neviem prečo, obesiť. V 1941 roku, keď vypukla vojna medzi Horthyovským Maďarskom a Sovietskym zväzom ho opäť zatkli. Už vtedy ako malý chlapec som pracoval v Budapešti. Keď som sa vyučil za krajčíra, odišiel som do Budapešti, aby som tu nebol

prenasledovaný.“Až do vypuknutia druhej svetovej vojny sa podmienky a vôbec pomery na území obsadeného južného Slovenska znormalizovali. „Kultúrny život bol v Dunajskej Strede aj po roku l938 dosť veľký. Napríklad tu bola kaviareň „Társas kor“, oproti hotelu Bihari, kde bol klub a veľká knižnica. My ako deti sme tam mali súťaže, kto napíše lepšiu básničku. Samozrejme, museli sme mať tému. Bol tu jeden pán, ktorého volali „Pik báči“. On bol veľmi dobrý. Napísal veľmi veľa básní a veľmi pekných.“ V Dunajskej Strede možno obmedzenia v živote Židov datovať rokom 1942. Tvrdšie boli tieto obmedzenia od roku 1943. O rok neskôr už boli také nariadenia, že židia nemohli chodiť do kina, divadla do parkov. Neskôr museli nosiť žltú Dávidovú hviezdu. „S touto hviezdou mám tiež svoje skúsenosti. Celá rodina sme boli dunajskostredčania a každý nás poznal a vedel, že sme židia. Keď vyšlo nariadenie, že židia musia odovzdať všetky šperky, môj otec všetko odovzdal. Po príchode nyilasov (fašistická organizácia na území vojnového Maďarska) k moci ho zobrali na žandársku stanicu a to viem len z počutia, že mu úplne rozmliaždili nohu. V tom čase ma niektorí z priateľov prestali zdraviť Bol jeden, ktorého otec bol priamo nyilas . Keď som nosil žltú hviezdu a išiel som po ulici a on išiel vedľa mňa a nahlas mi povedal, aby som išiel pod bránu, že príde za mnou. Išiel som pod bránu a on prišiel za mnou. A okrem iného mi povedal:-Nemohol som sa zastaviť pri tebe na ulici, lebo otec by ma bol zastrelil, keby sa to dozvedel a ono by mu to určite niekto povedal.- A povedal mi, čo sa proti židom chystá. Neviete si predstaviť, ako sa niektorí ľudia dokážu zmeniť z jedného dňa na druhý. Videl som, ako jeden z mojich bývalých priateľov hádže kameň do nášho okna. Vtedy sme bývali oproti dnešnému mestskému úradu. Bolo veľmi málo ľudí, ktorí nám (Židom) chceli pomôcť. Napríklad vtedajší evanjelický farár Stadtrucker. To bol fantastický človek. Kázal v kostole spôsobom -nenechajte tých ľudí, ktorých bijú a pomáhajte, keď môžete. Nespôsobujte im ale ďalšie utrpenie.- V tom istom kostole bol jeden reformovaný farár, ktorý huckal proti Židom. Napríklad aj katolícky farár kázal tiež proti Židom…“V máji 1944 František Kornfeld narukoval do pracovného tábora v Komárne, odtiaľ sa dostal do Gyoru a neskôr von, do Nemecka. Tam prežil štyri koncentračné tábory. „Keď som sa z koncentračného tábora, v ktorom bol aj komunista Gábor Mondok, vrátil, prvé čo mi povedal -odteraz tu Židia nepovedia ani slovo.- Dal tým najavo, že rozhodujúce slovo tu budú mať odteraz komunisti.“ Z 3500 člennej židovskej komunity prežilo druhú svetovú vojnu z celého okresu Dunajská Streda asi 500 ľudí. „Z môjho ročníka narodenia sme sa z 50 – tich vrátili dvaja. Prežitie alebo neprežitie človeka záviselo aj od toho, do ktorého koncetračného tábora sa dostal. Najhorší koncetračný tábor v Nemecku bol Flosberg. Tam mi zomierali priatelia na rukách. Zomieranie od hladu sa u človeka prejavuje nadmerným otváraním očí. Vyzerá to, akoby ten človek chcel ešte poslednýkrát okolo seba všetko vidieť.Z obyčajných zemiakových šupiek sme boli šťastní, aj sme sa niekedy o ne pobili. Jedli sme to tak ako sme ich našli : špinavé, priamo zo zeme. Jeden priateľ, ktorí mi umieral na rukách, a na to nezabudnem, mi hovoril: -Feri, ja cítim, že sa odtiaľto nevrátim. Povedz mojej mame, že ju bozkávam. Povedz Šári (priateľke), že som ju mal veľmi rád.- A potom mi zomrel v náručí. Keď som narukoval mal som 106 kilogramov. Pri návrate som mal 46 kilogramov.“

Územie nikoho?

Po oslobodení aj napriek tomu, že František Konfeld prišiel o svoju najbližšiu rodinu dúfal, že sa jeho život vráti do normálnejších koľají. Mýlil sa. V zamestnaní dostal výpoveď s odôvodnením: V dôsledku vášho triedneho pôvodu ste sa stali u nás s okamžitou platnosťou nespoľahlivým a prestávajú vám plynúť zajtrajším dňom všetky pôžitky. „Ten čo to písal, nenapísal požitky, ale pôžitky. Riaditeľ podniku mi povedal, aby som sa nehneval, že ho zavolali na výbor strany a dali mu na výber: buď okamžite vyhodí on mňa, alebo pôjde on. A mal dva roky pred dôchodkom, nechcel riskovať, že by oň prišiel. Keď ma vyhodili z práce, nervove som sa zrútil a dva roky som sa nevedel nikde zamestnať. Chcel som robiť v bani. Tam ma nezobrali, kvôli cukrovke. Potom som chcel ísť do Slovnaftu, kde ma tiež nezobrali. Už z koncetračného tábora som sa vrátil s podlomeným zdravím.“Mnohí ľudia závidia, že židia dostávajú sem-tam niečo ako odškodné. „To čo sme prežili nám nezávidí nikto! A čo je najhoršie: niektorí ľudia ani nechcú uveriť, že prenasledovanie a fyzická likvidácia bola vôbec možná. Dnes ľudia tvrdia, že celý holokaust si židia vymysleli, že vôbec nebol. Ja sa takých, keď tvrdia, že to všetko nebolo, pýtam: Tak mi povedz, kde je moja mama, otec a sestra. Podobne aj rodina mojej manželky…

Každý nás odškodňuje a zároveň nikto. Maďarsko o nás zo začiatku nechcelo ani počuť. Poniektoré hlasy tam hovorili, že my sme slovenskí občania. Slovensko o nás nechcelo počuť a hovorili, že my sme vtedy boli pod Maďarskom, ktoré nás deportovalo. Nikto nás nechcel. Prvý signál toho, že by nám niekto mal niečo zaplatiť, prišiel zo strany Maďarska. Tam bol napríklad návrh zákona, podľa ktorého za život každého len priameho príbuzného zaplatia 350 000 forintov. Nakoniec tento zákon vyšiel v podobe odškodnenia za život priameho príbuzného vo výške 30 000 forintov… Touto sumou chceli zaplatiť moju mamu alebo otca? Tieto peniaze som ani nedostal vo forintoch, ale vo forme poukazu odškodného, ktorí som nevedel použiť nikde. Takže som ho musel predať za 15 000 forintov. A to som ho ešte dobre predal… Tomuto sa hovorí odškodné? Vie ma napríklad naštvať, že ten, ktorého po vojne zobrali Rusi na Sibír, má nárok na odškodné vo výške milión forintov! Kde je rozdiel? Jeho zobrali Rusi, ale nás Maďari! Bolo to perfektne organizované a robili to Maďari. Niečo podobné je na Slovensku. Všetky tie peniaze, majetky, ktoré sme museli odovzdať, domy… Dunajskostredskú židovskú komunitu tvorí v súčasnosti 60 osôb, z toho tých, čo prežili druhú svetovú vojnu a holokaust, je 10 osôb nažive. Dajú sa stratené životy odškodniť?“ pýta sa na záver František Konfeld so slzami v očiach.