život

Priznám sa, vznik Slovenskej republiky v roku 1993 som aj napriek zaujatosti niektorých jedincov, či napríklad petície proti samostatnej republike, prežíval s pozitívnymi emóciami. S pozitívnymi emóciami som prežil prvý polrok

roka 1993, keď sa rozhodovalo o prijatí SR  do Rady Európy, pozitívne, aj keď so škrípaním zubov, som sledoval správy  o „pytačkách“ SR s MMF pri vzájomných prvých rokovaniach v roku 1993.

S miernymi obavami som sledoval vývoj na Slovensku po roku 1998 a až nepríjemnú sfanatizovanosť ľudí, ktorí  zatúžili po „európskosti“,hoci presne netušili, čo to v praxi znamená…

Prešli roky, vstúpili sme do EÚ či NATO Nechválim  tieto inštancie ani ich nehaním, ale… Kričí sa tu  o „životnom“ priestore o „európskosti“ o partnerstve, snahe dobehnúť staré členské krajiny EÚ, ale  už menej sa hovorí o tom, že im PARTNEROM NIKDY nebudeme!!! Vždy budeme len  ten „ost“ blok, ktorý je doslova a do písmena odsúdený makať a držať ústa. Asi pred dvomi či tromi rokmi sa objavilo foto jedného predsedu politickej strany na Slovensku s vlasatým chlapom, ktorý mal na tričku slovenský znak v kosoštvorci, symbolizujúcom ženský pohlavný orgán. Pokiaľ toto nie je pohŕdanie štátom, tak neviem! Oproti tomuto je  modrá „handra“  s hviezdami, ktorá bez  štátnej vlajky veje na jednej inštitúcii v Bratislave, hrdiacej sa tvorbou „živej kultúry“ len drobnou epizódou v rade prípadov neúcty k štátu…

„Slušnosť“ made in…

Symbolického Oskara si môže prebrať jeden poslanec NR SR, ktorý na začiatku svojho vystúpenia  vyjadril vieru, že už čoskoro nebude predseda parlamentu vo svojej funkcii. Skúsme si to obrátiť napríklad na  radového občana, ktorý by svojmu  šéfovi  vyjadril do očí nádej, že už čoskoro nebude vo svojej funkcii. Čo by sa mu stalo? Skúsme hádať? Ale v čase písanie tohto textu som ešte netušil, že tento pomyselný rebríček prekonajú tí (nebudem menovať), ktorí vo svojej rusofóbii zašli tak ďaleko, že prekazili pietny akt kladenia vencov pri pamätníku Osloboditeľov na Slavíne. Priznám sa, že som v prvý okamih nevedel, či sa mám nad ich „protestom“ smiať alebo plakať!!! Ale skôr plač je vhodnejší nad neschopnosťou týchto jedincov odlíšiť históriu počas a po druhej svetovej vojne, ako aj neprehliadnuteľnú snahu zaujať svojim „bojom“ proti vymyslenej propagande, ktorá má ísť z Ruska!!!c