život

Piatok trinásteho februára je príjemný deň aj napriek faktu, že je trinásteho. Slnko sa po pár týždňoch hrá, že svieti. Sedím na balkóne, v jednej ruke horiace cigarseta, na stolíku položená káva, hlava vyvrátená k Slnku a privreté oči. Cítim ako lúče Slnka ma doslova hladkajú po tvári, cítim ich mierne teplo, cítim ako sa mi v tele rozlieva v teplo. Je to božský pocit, na ktorý sa, môžete sa mi ajsmiať, po mesiach zimy („zimy“?) , strávenej v našom hlavnom meste aj teším….

Čuly ruch v tráve

Na prstoch cítim páliacu, dohorievajúcu cigaretu. Otvorím oči, cigaretu zahasím a začnem skúmať nebo. Sem-tam vidno jeho modrú farbu. Väčšinu jeho plochy zaberajú oblaky (oblaky?). Neviem, je to čudné, keď niektoré z týchto oblakov sú tvarovo oblakmi v pravom zmysle slova a niektoré….

Svojim tvarom pripomínajú sneh na vtáčom mlieku. Aj napriek svojej rozdrobenosti sú spolu a tvoria jeden kompaktný celok. Tento celok má tvar nepodareného „kruhu“, ktorého vzdialenosť od ďalšieho „kruhu“ z oblakov umožňuje vidieť na malom kúsku oblohy aj jej modrosť. Od severozápadu vo veľkej výške letí lietadlo a za sebou zanecháva kondenzačnú čiaru. Ako dieťa som rád pozoroval lietadlá. Ležiac na lavičke pred vchodom do bytovky, v ktorej som vyrastal, som na ne hľadel. Nad mojim rodným mestom boli určité trasy lietadiel, tak som mal dosť „materiálu“ na pozorovanie. Ležal som na lavičke, prižmúrené oči, hľadel na lietadlo a videl ako za sebou zanecháva zo Zeme cca. 5 cm dlhú kondenzačnú čiaru. Letom lietadla sa táto rozplývala, ale stále bola za lietadlom v rovnakej dľžke. Neviem prečo, ale v duchu som si predstavoval, kde to dané lietadlo asi letí. Väčšinou to bolo v máji, ale keď som zo svojho „pozorovania“ vstal a išiel po tráve napr. na ihrisko, pri každom mojom kroku som videl ako odskakujú na stranu malé lúčne koníky, čmeliak, ktorý sedel na kvetine akoby na mňa nechápavo pozrel, že čo si to „dovoľujem“ ho vyrušovať pri jeho oddychu, poletovali z divorastúcich kvetín sem a tam včely… Bola to doba aj oblakov na oblohe ako „barančekov“…

„Sranda“ končí, začínajú vážne veci

Prešli roky, „sranda skončila, začali vážne veci!“ Lavičku už nemám k dispozícii. Ostal mi „len“ balkón. Z neho vidín nebo so skutočne zvláštnymi oblakmi.

Ráno napríklad žiadne lietadlo, ale nebo posiate „kondenzačnými čiarami,“ktoré sa držia na nebi aj 3 či 4 hodiny, tiahnuce sa väčšinou od severozápadu na juhovýchod. Alebo „kondenzačná čiara“ – hrubý valec( pri pohľadew zo zeme sa tak javil) vo farebnej kombinácii šedo-zeleno- hnedej farby. Počujem poniektorých jedincov, ako sa človeka silou-mocou budú snažiť presvedčiť, že tieto sú to „len“ kondenačné čiary.

Ruch zmizol….

Prešli roky a ruch v tráve zmizol. Ešte v roku 2025 som pri venčení musel mať oči doslova na stopkách, aby moje „trdlo“ (mal som 2kg yorksira) nestrčil ňufák do kvetiny a nevdýchol napríklad včelu. Poletovali nad trávou vážky, motýle. Po smrti yorkiho (2020) bolo v tráve ticho… Vážky zmizli, motýle podobne – „ruch ustal“….

A pri pohľade na oblohu a „oblaky“ s okrajmi ako podľa pravítka mi skutočne nedá nevysloviť otázku, ktorá je v nadpise blogu: „Je oblak rovný?“