život

Najzničenejšia budova v kasárňach, ktorá sa väčšine z nich na celý rok stala domovom, mala aj najzaujímavejšiu históriu. Bigoš „palác“ ale hlavne jeho obyvatelia patrili oddávna medzi spodinu kasární. Museli najviac piť, otravovať každú ženskú sukňu v okruhu niekoľkých kilometrov a mať najväčší počet trestov za opustenie posádky. A nesmeli zabúdať nadávať, robiť čo najviac hluku a sem – tam aj niečo rozbiť… Všetko to, ale ešte aj niečo na viac, sa začalo už od prvých minút jeho pobytu v ňom pomaly napĺňať.

Prvých pár dní „na vojne“ prebiehalo priam monotónne: budíček o pol

šiestej, raňajky, rozcvička a kopec ďalších činností. Za necelé dva týždne aj ten najblbší z nich prišiel k fantastickému zisteniu, že sa netreba ponáhľať, ako to od nich žiadajú. Ráno nemusia stáť vonku  desať minút pred raňajkami, ale stačí im zísť dve minúty pred odchodom. Prvé

z pravidiel: ponáhľaj sa pomaly, im život za kasárenskými múrmi spravil o máličko znesitelnejším…

Od prvých dní aj pochodovali, tvrdo dupali a chodili do zblbnutia. Mali strážiť poloprázdne muničné sklady s hrozivo obtiahnutým samopalom mnohokrát starým aj tri generácie a modliť sa za návrat z vojenského cvičenia pri plnom vedomí a zo všetkými končatinami na tele. Táto predstava vojaka Hlavu viac než znepokojovala. Prinášala mu nejednu nočnú moru a pri spomienke na novinové správy o „mimoriadnych udalostiach“ v armáde, ktoré mali skoro vždy rovnaký koniec : smrť vojaka, mu naskakovala husia koža. Jeho nechuť k armáde bola od prvých dní „v zelenom“ na prvom mieste, hneď pred snahou vrátiť sa domov živý a zdravý.

V deň podpisu vojenskej prísahy sa páni dôstojníci tvárili príliš znechutene a vojaci príliš otrávene. Krikom boli menovite vyvolávaní a ich jedinou úlohou bolo, čo najrýchlejšie sa dostaviť k stolíku, vziať papier s textom prísahy, pero a v čo najkratšom čase ho podpísať. Jednoduché ako facka…

Mnohým z nich to bolo jedno. Papier ako papier. Podpísať a mať pokoj. Vojak Hlava sa na túto ceremóniu díval od začiatku so zjavnou nechuťou.

– Čo by ste spravili, keby som vám ju nepodpísal? – začal polohlasne uvažovať .

-No jasné, nepodpíšem vám to a budete v háji. Ja sa tu zastreliť nenechám!- dodal už hlasnejšie. Myslel si, že len sám pre seba. Ale mýlil sa. Túto úvahu začul najbližší spolusediaci, ktorý sa ho bledý v tvári opýtal:-Ty to vážne nechceš podpísať?

-Nie!- odvetil mu Hlava, keď v tom zaznelo jeho meno. Sálou to zašumelo a všetci ako na povel stíchli. Vyšiel po piatich schodíkov na pódium, s tlčúcim srdcom zobral podávané pero a vzápätí ho položil na papier s textom prísahy.

-Nepodpíšem!- najprv len zašeptal.

-Prosííím?- zvýšeným hlasom sa ho opýtal kapitán Žaro.

-Nepodpíšem!- odpovedal už pevnejším a rozhodnejším hlasom.

V sále to zašumelo a ozval sa potlesk. Nevedel, či mu patril za to, že dodržal, čo povedal, alebo ním väčšina, ktorá prísahu podpísala, dala najavo, že ich pobyt v zelenom vôbec neteší. Pokračovať v týchto úvahách už nestihol. Pevná pravačka kapitána Žara ho začala postrkovať ako handrovú bábiku. Nevedel, kde ho tlačia. Keď ho dotlačili, zistil, že

je v kancelárii pupkatého majora Pakyho, právneho poradcu útvaru.

-Vieš, že ťa môžeme dať zavrieť?- spustil na Hlavu, sotva vkročil a zavrel za sebou dvere .

-To môžete, ale nemáte dôvod. Nepodpísanie prísahy nie je dôvod na trest ani podľa vojenského disciplinárneho práva.- odpovedal Hlava jedným dychom, čím majora Pakyho evidentne v prvom kole slovne dostal na lopatky. Okrem toho sa v ten deň stal asi druhým vojakom v krajine, ktorý nepodpísal prísahu a rozohral hru, ktorej koniec v ten okamih ani sám nepoznal.

Na druhý deň stál v kancelárii veliteľa práporu, kapitána Žara. Ten ho chvíľu skúmavo pozoroval a potom sa neuveriteľne rozkričal. Hlava sa snažil nedať najavo strach, ktorý z neho mal a trpezlivo počkal, kým sa vybesní. Nečakal dlho. Žaro, vidiac, že jeho schopnosť vydávania decibelov a ani spŕška slín, nezaberá, len zaklipkal očami a stíchol.

-Pán kapitán, môžem si sadnúť?- prerušil Hlava touto otázkou neuveriteľne dlhú chvíľu ticha. Žaro len zaklipkal prekvapene očami a ukázal na stoličku. Zhlboka sa nadýchol, otvoril obal a vybral z neho prísahu.

-Čo ti na nej vadí?- opýtal sa a začal ju Hlavovi čítať riadok za riadkom. Jedným okom pozoroval, ako sa pri tej-ktorej vete bude tváriť. Pri vete o dodržiavaní ústavy, zákonov a iných predpisov sa Hlava nervózne zamrvil a Žarovi zažiarili oči.

-Á, anarchista?- vyčítal mu Hlava túto otázku z očí. Ako o chvíľu na sto percent pochopil, Žaro mal panický strach, aby v tejto jeho rebélii nehrala úlohu politika.

Voľby predo dvermi, ešte to by chýbalo, aby sa práve na jeho prápore zjavilo nejaké politické „lebo“.

-Nie, pán kapitán, politika v tom nie je, aj keď poslanci parlamentu na dodržiavanie ústavy zvysoka kašlú a vyhadzujú z parlamentu nepohodlného poslanca. Ja, ako občan, ktorý bude v týchto voľbách prvovoličom, nevidím dôvod, prečo by som ústavu mal doržiavať, keď ju tí, ktorým by som možno dal hlas, porušujú. A, navyše, chcem sa vrátiť o rok domov, nič viac. Kto chce vojenskú romantiku, preháňať sa so samopalom niekde v kopcoch, brodiť sa v blate a hrať sa na vojaka, nech si túto romantiku a hru má, ale ja po nej netúžim. A v tejto armáde je za posledných pár rokov príliš mnoho mimoriadnych udalostí a mŕtvych vojakov. A ja nechcem byť jedným z nich.

 Žarovi v ten okamih odľahlo, politika za tým nebola.

-Čo teda chceš?- opýtal sa už miernejším hlasom.

Jasná otázka si žiadala jasnú odpoveď.

-Byť mimo.- jediná schopná priama odpoveď, ktorá Hlavovi v ten moment prišla na um. Bol v kasárňach príliš krátko, aby poznal všetky úskoky, ktorých sú schopní starší vojaci. Žaro na jeho veľké prekvapenie pochopil…

Nasledujúce dva dni prebehli vo vojenskom stereotype: budíček, rozcvička, raňajky a hodiny zabité imitáciou činnosti. Na tretí deň sa počas nástupu objavil vedľa Hlavu z ničoho nič Žaro, poklepkal ho po pleci a povedal jedinú vetu:-Svoje som splnil, teraz si na rade ty.

-Pán kapitán, poďme niekde nabok, hádam to nebudeme vybavovať

tu, na nástupisku…

 V tej chvíli strašne riskoval. Neopýtal sa Žara, čo vlastne vybavil „a splnil.“ Vošli do kancelárie štábu, kde už na Hlavu čakal pripravený text vojenskej prísahy s jeho menom a perom na podpis. Hlava podpísal, Žarovi odľahlo : o osobné ohodnotenie aspoň tento mesiac nepríde.

Čo mal Žaro splniť, sa Hlava dozvedel už o niekoľko dní. Odpochodovali si prísahu, ale skôr ako tento fakt každého

z čerstvých vojakov trápili iné, dôležitejšie problémy. Do ich riešenia sa mohli pustiť počas prvého „opušťáku“. Po

návrate z neho sa im priateľsky, až otcovsky prihovoril kapitán Hruška. Svoju funkciu veliteľa roty začal od prvých

minút vykonávať rázne a tvrdo. Hruškova ráznosť spočívala v prehrabávaní sa v taškách a vôbec vo veciach každému, kto

sa vrátil z opuštáku. A tvrdosť? Tá bola ukrytá pod pláštikom habania alkoholu a vôbec všetkého, čo bolo vo fľašiach

a nevoňalo, nechutilo ako malinovka. Pri takýchto „malinovkách“ Hruškovi zažiarili oči a bral ich hneď do

svojej kancelárie. Keď z nej dlho nevychádzal, chvíľu za dverami načúvali. Zvuky odletujúcich štupľov z fľašiek, či

pitie z nich už nikoho nenechali na pochybách: Hruška popíja. V tejto svojej záľube bol všestranne podporovaný. Niekto

potreboval „opušťák“ ? Nebol problém! Za fľašku a nejaké klobásy, či cigarety sa dal zariadiť. Postupne sa vytvoril

„cenník“. Zahladenie nejakého maléru: fľaška rumu. Vychádzka načierno: pľacačka borovičky… Dalo sa dokonca na dva- tri

týždne zmiznúť z kasární. Celkom legálne. Záujemca zmizol zo všetkých zoznamov, záznamov. Jednoducho: prestal existovať.

Malo to ale svoju cenu: dvetisíc korún. Záujemcov o túto „službu“ bolo viac než dosť. S blížiacim sa odchodom do

civilu musel Hruška túto „službu“ stopnúť. Inak hrozilo, že mu na jednotke neostane ani noha .

 V prvý deň príchodu nových vojakov z prijímača boloHruškovou prvou starosťou nájsť správnych ľudí na funkciu

pisára a výkonného práporčíka. Na túto úlohu išiel priam vedecky: vylučovacou metódou. Všetci so základným vzdelaním

zdvihnúť ruky, potom so stredným… A tu skončil, vysokoškoláka nemal na jednotke ani jedného. Stredoškoláci

boli dvaja – jeden stal pisárom a Hlava výkonným práporčíkom. Žaro predsa len splnil, čo sľúbil…

   Pri preberaní kancelárie sa Hlava musel predrať cez husté pavučiny až ku skrini, s knihami o stave materiálu a zásob.

V jednej si zalistoval. Záznam o dvadsiatke poľných fľašiek. Na polici A/III boli až tri kusy. Spacákov malo byť šesť,

boli len dva… A takto pokračoval ešte so zimnými rukavicami, či kožušinovými vložkami do zimného kabáta.

Podčiarknuté a sčítané to bolo manko, ktoré mal podpísať ako prevzatie plného stavu. Išiel za Hruškom.Ten mu odpovedal

jedinou vetou:-Pisár mi je nanič, ty si môj pisár aj výkonný praporčík. Čiže si pisár a ja som tvoj cisár. A ako správny

cisárov pisár tie veci odniekadiaľ zožeň… Ako, to nechám na teba. Pripiješ si so mnou?- a prekvapenému Hlavovi podával

ploskačku borovičky. Prekvapenie vystriedalo rozčarovanie. Zohnať chýbajúce veci by nebol až taký problém, ale za akú

cenu? Okrádať nastupujúcich nováčikov? To nie, na toto sibude musieť Hruška najsť niekoho iného. A vrátil sa do jeho

kancelárie:

-Pán kapitán, vzdávam sa funkcie výkonného práporčíka,- vychŕlil na prekvapeného Hrušku. Ten len zaklipkal očami,

zalapal po dychu a vyslovil prekvapujúce: dobre. Odišiel z Hruškovej kancelárie. Reakcia na toto vzdanie sa funkcie

nedala na seba dlho čakať. O tri dni mala Hruškova jednotka odísť na cvičenie. Zima síce nebola, ale „kempovať“ tri

týždne v prachu na mieste, ktoré nie je ani na normálnej mape, Hlavu vôbec nelákala. Vyhnúť sa tomu všetkému mu

pomohla náhoda; z ničoho nič dostal horúčku. Najprv niečo nad 37 stupňov. Neskôr už 38 a 39. Ukážkové teploty prišli ako na

objednávku. S touto myšlienkou si ľahol pod ochranné krídla ošetrovne a lekárov, ktorí mali pri pohľade na farbu jeho

tváre pre tento jeho úmysel plné pochopenie. Hruška besnil a penil. Nechcel veriť, že to nie je hra. Myslel si, že sa

Hlava chce vyhnúť cvičeniu. Presvedčiť ho dokázali až lekári, ktorí mu povedali len jediný fakt, že Hlava je naozaj chorý.

 Prvé tri dni mu bolo nanič. Na ďalší deň viac ako nanič – jednoducho mizerne. Na piaty deň bolo všetko preč. Vrátila

sa mu chuť do života, do jedla a do cigariet. Všetko bolo o.k.

Po desiatich dňoch sa vrátil na rotu. Nikde nikoho. Všetci boli na poli pred kasárňami a medzi rozostavenými mínometmi

sa hrali na mínometnú batériu, obhadzujúc sa zvyškami slnečníc, ktoré tam ostali z ich posledného zberu. Bezradne

pozrel na mínomet. Oceľová rúra, pripevnená na podstavci. Nič viac, nič menej. Z chmúrnych myšlienok ho vytrhol až dozorný

ich roty, ktorý mu prišiel oznámiť, že sa má urýchlene až poklusom dostaviť pred náčelníka VSB. Za touto tajomnou

skratkou sa skrývala vojenská správa budov a pre neho to znamenalo, že sa stal kuričom. Vítaná zmena…

Zvykol si rýchlo. Roboty veľa nemal. Sem-tam pokrútiť kohútikom na paru a tváriť sa, že stále niečo robí. Najlepšie

boli nočné. Všetci navôkol spali a tak jeho jedinými spoločníkmi boli okrem švábov, na ktoré si zvykol pomerne rýchlo, aj tri malé mačiatka, ktoré sa nevedno ako dostali do kotolne. To mu vlastne ani nevadilo. Hral sa s nimi a keď si

zdriemol, spali mu na bruchu. Šikovne sa dokázali vydriapať na betónový podstavec a zadierajúc pazúriky do maskáčov sa mu vyškriabali až na brucho, kde s nastraženými uškami spali spolu s Hlavom skoro celú noc…