život

S pobytom na  základnej vojenskej službe(zrušili ju k 1.1.2006) sa Peter Hlavatý vysporial viac ako švejkovsky : zašíval sa, snažil sa prežiť, mal v sebe pocit, že ho tam niečo   ohrozuje. Okrem šikany aj smrť. Ale prežil a toto je jeho príbeh…

V tú noc mal Peter Hlavatý, prezývaný Hlava oči nalepené na strope, a na nočnom stolíku prenikavo tikajúci budík. Noc sa pomaly vliekla: dve, tri hodiny; pár minút pre štvrtou ráno to so spaním vzdal a vstal. O päť minút neskôr mal zvoniť budík- nestihol to…
Jeden, dvaja, traja… – všetci s nabalenou taškou v jednej, fľaša vína či piva v druhej ruke, nastupovali na vlak. Nasadol. Vo vagóne obsadil prvé voľné miesto a čakal. Smer cesty bol povolávacím rozkazom jasný. Nebolo mu jasné, prečo práve teraz. Mal prácu, podarilo sa mu prečkať bez ujmy skúšobnú dobu. Dokonca aj v robote so svojim šéfom mal dobré vzťahy. A teraz si ho armáda našla a všetko, nielen jemu, nonšalantne rozbila. Dopil kávu, zahodil kelímok a vyšiel z vlaku von. Do jeho odchodu chýbalo pár minút. Odpľul si a kútikom oka upreným na zelenú slinu, si zapálil.

Tri, dve a nakoniec iba posledná minúta ho delila do odchodu.

Všimol si dve bežiace postavy, ktorým sa na poslednú chvíľu podarilo nastúpiť do toho istého vagóna. Pár sekúnd pred odchodom vlaku zašliapol ohorok a nastúpil. Tí dvaja sa medzitým usadili a popíjajúc nadávali. Na okamih sa započúval a mal to: idú na vojnu.
– Ktoré kasárne?- opýtal sa.
Ten s veľkými kruhmi pod očami naňho pozrel a namiesto odpovede mu chcel vraziť. Druhý z tejto dvojice mu v poslednej chvíli chytil ruku.
-Janči, neblbni!- utišoval ho.
Hlava chvíľu svojho „záchrancu“ pozoroval. Jeho chudej tvári kraľoval neuveriteľne malý krivý nos. Vpadnuté červené oči s ovísajúcimi viečkami dávali tušiť, že majiteľ tejto tváre je nevydarený výtvor prírody a bitkár. Nebol ďaleko od pravdy. O pár minút vedel aj ich mená: Janči a Tibor. Jančiho pred dvomi týždňami nechala frajerka a od toho času povymetal skoro všetky krčmy v ich rodnom meste a bil sa s kým a kde sa len dalo. Tibor sa sotva pred mesiacom vrátil pre nejakú bitku a ublíženie na zdraví z väzenia. A všetci traja mali ísť na vojnu do tých istých kasární. Tento fakt ich naplnil radosťou, doplnenou vínom a od Michala na Ostrove až po Bratislavu, borovičkou…

Za bránou…
-Á, ďalšie myši…- zakričal na nich desiatnik stojaci neďaleko kasárenskej brány.
Obzreli sa napravo – naľavo, ale žiadne myši nevideli.
-Myši? Kde sú?- opýtali sa ho trojhlasne, čím ho očividne pobavili.
-Vy ste myši,- odpovedal im s úsmevom, – ktoré mi teraz ukážu papiere.
Bez slova mu podali povolávacie rozkazy a váhavo vošli cez bránu dnu. Tá sa za nimi vzápätí na rok s vŕzganím zavrela.
-Fajčíte?-opýtal sa ich už miernejším hlasom .
-Áno!-odpovedali mu opäť trojhlasne.
-Tak si zapáľte, lebo potom už nebudete mať kedy…
Rýchlo vytiahli cigarety a pridávajú sa k neďaleko stojacej, už o dušu fajčiacej skupine ďalších nováčikov, čakať.
Na čo, to v tej chvíli ešte netušili. Dve hodiny sedenia v tráve na vražednom júlovom slnku vymenili za klimatizovanú sálu útvarového klubu. Usadený v kresle Hlava pomaly vytriezvel a rozhliadal sa vôkol seba.
Asi z dvojstovky spolusediacich jedna tretina spala, ďalšia tretina pila z fľašiek, ktoré unikli kontrole na bráne. Posledná tretina sa tvárila, že jej je všetko jedno a odovzdaná na milosť a nemilosť osudu, hľadela sklenenými očami na strop.
Opäť ďalšie čakanie na strihanie, fasovanie vojenských vecí a lekársku prehliadku. Asi päťdesiati čakali natlačení v úzkej chodbe pred ordináciou, do ktorej vstupovali po jednom.
– Čo vás trápi ?- opýtala sa Hlavu najvyššia šarža spomedzi všetkých lekárov.
-Pán doktor, to bude na dlhšie rozprávanie. Môžem sa posadiť?
Nevyčkal na odpoveď a posadil sa.
Táto otázka a rozprávanie o rodokmeni chorôb mu „vyniesli“ záznam o zdravotnom stave – oslabený, Najlepšia známka zdravotného stavu, aká sa na vojne dáva… Prvé bezvýznamné plus, ktoré čerstvému vojakovi Hlavovi armáda dala…