„Milý denníček, ako generál armády cínových vojačikov mám na starosti obranu územia krajiny Dvojkríža. Krajina hraničí s krajinou Trizubca, kde zápasia niekoľko týždňov s vojakmi krajiny Maca. Vieš denníček, podpísali sme „Dohodu“ s krajinou Jastraba. Nechápem nepriateľov tejto dohody. Nechápem ich negatívny postoj, však som nechcel nič iné, len zvýšiť bezpečie krajiny Dvojkríža a jej obyvateľov! A tieto opice a dezoláti to kazia!!! Treba s nimi zatočiť, umlčať ich. Chceli vojnu? Budú ju mať! Nechal som vypnúť už niekoľko portálov, kde šírili tieto svoje bludy!!! Republiku si rozvracať nedáme!!!“ S funením dokončil zápis, zaklapol svoj denník a z plešiny si utrel pot. Generála armády cínových vojačikov, ktorých mal rozostavených v bojových pozíciach na stole vo svojej kancelárii na ministerstve vojny, ho už títo príliš nebavili. Jeho vnútro mu hovorilo, že by to chcelo iné „vzrúšo“. Propaganda bežala na plno, ľudia verili (alebo sa tak tvárili) propagande, lavínovito sa šírila nenávisť voči Macom, ktorí žili a pracovali v krajine Dvojkríža, tak bolo všetko v poriadku. ! u
Jedna vec generála zarmucovala: čo so starým systémom protizdušnej obrany. Dať ho Trizubcu? Ak áno, máme tu vojnu s Macom. Hoci propaganda bežala na plné obrátky a vojská Maca boli vykresľované ešte horšia, ako ktorékoľvek iné vojská, mal Maco v krajine Dvojkríža medzi ľuďmi veľa podporovateľov. „S tým sa musí niečo urobiť,“ zahromžil v duchu generál armády cínových vojačikov a zahľadel sa do papierov, v ktorých boli návrhy terčíkov na chrbty ľudí, aby ich lepšie vedeli lepšie i zamerať delá vojakov Maca.“kto im ich ale namaľuje, opýtal sa sám seba generál a unudene sa obrátil k pozíciám svojich cínových vvojačikov, s ktorým zviedol už nejednu bitku…