Človek Č bol jedným z mnohých obyvateľov Republiky. Žil rok aj pol v „pandémii“, po novom DELTA pandémii MYSLE. Dosť náročné obdobie, keď si pomyslíme, že aj jeho najbližší sa začali báť Vírusu. Zárodky pandémie mysle boli zasiate, keď sa aj títo začali vôkol seba na ulici rozhliadať, či si drhnúť ruky dezinfekciou niekoľkokrát denne. Na tvári boli schopní aj v 20 stupňových teplotách nosiť respirátor či, v lepšom prípade chirurgické rúško a, v pre nich najlepšom prípade, mať pocit malátnosti z opätovného vdychovania svojho vydýchnutého vzduchu. Útočili si na tlak, na mozog, okysličovanie krvi v tele, jednoducho na vlastné telo. Stávali sa chtiac-nechtiac duševnými masochistami z dôvodu, že „tak to povedali odborníci.“ V republike o všelijakých obmedzeniach, uzáverách rozhodovala Komisia Pandémie. Nikým a ničím nevolený orgán, pri ktorom sa zviezol aj bývalý Diktátor Republiky, keď držal celú Republiku v pozore a zavretú, lebo „odborníci z Komisie Pandémie povedali!“ A tak sa stala Komisia Pandémie ako smrť: nikto ju nevidel, avšak ľudia vedeli o jej existencii.
Ľudia chodili ako otroci, boli schopní v rúšku ísť pomaly aj na WC. „Špecialitkou“ bývalého Diktátora boli „atómové“ zbrane.
Bezpríznakový vírus?
A tak sa výsledky „testov“, keď (vraj)zdravotník oblečený od hlavy až po päty v overale, na tvári okuliare a rúško k človeku pristúpil s tyčinkou, ktorú (ne)citlivo vopchal do nastavenej nosnej dierky, aby na jej celých 20. centimetroch vybral biologický materiál, ktorý sa „testoval“ na „spoľahlivých“ testoch. A tak ľudia, ktorí dostali modrý certifikát s výsledkom „negatívny“, sa tešili ako malé deti. Zabudli, že to vírusové „nebezpečie“, sa prejaví, len keď máte príznaky…. Zabudli, že bezpríznaková choroba neexistuje. A aby ste zistili, že ju naozaj máte (Vírus) bolo potrebné si spraviť test. Ešteže mali v Krajine Draka toľko rozumu urobiť štúdiu, podľa ktorej bezpríznakové šírenie vírusu neexistuje! Ale ľudia verili aj naďalej… Len potvora h.ačka sa bezpríznakovou akosi nechcela stať!!! :O)))
Čo je to sloboda?
„Dúšky slobody“ sa tak zmenili na „dúšky povinnosti.“ Z ľudí sa stali doslova opice, keď na požiadanie ukazovali Verejnej polícii či vojakom Ozbrojených síl Republiky modré papieriky, hoci nemuseli – nemali na to dôvod. Ľudia mali radosť, že mali prácu, výplatu, z ktorej mohli platiť hypotéku, lízingy, spotrebné úvery. Za pár rokov sa dokázali zadľžiť až po uši. Podobne ako za čias socialistov – závideli si a nedokázali sa uspokojiť s tým, čo naozaj potrebovali k životu. Chceli dvojizbový byt? Zobrali trojizbový, aby okolie videlo, že na to majú. Malé auto, ktoré by im poľahky stačilo na každodennú premávku v meste? Nie, zobrali si terenne auto, ktoré im v meste bolo akurát tak na dve veci… A okrem toho malo aj vyššiu spotrebu či vyššie náklady na rôzne poistky či servisné kontroly. Človek Č si spomenul v ten okamih na svojho synovca, ktorý mu ešte v roku 1992 hovoril so smútkom v tvári, že aj on chce botasky, aké mal jeho spolužiak. Človek Č sa usmial nad svojou odpoveďou, keď vtedy mávol rukou s dodatkom, aby to neriešil.
Čo je to teda sloboda? Sloboda je aj to, keď sa s odkrytou tvárou môžete slobodne a na plné pľúca nadýchnuť. Tá vnútorná je aj to keď vyvrátite hlavu k nebu, budete sa kochať a doslova nasávať s prižmúrenými očami modrosť bezoblačnej oblohy a cítiť na jednom líci hladkanie slnečnýcb lúčov…