Vírusu bolo teplo: po tvári a po chrbte mu stekali pramienky potu, tvár mal akoby stále ponorenú vo vode. Cítil ako z neho Slnko vysáva silu a čakal na jeseň. Podišiel k oknu, cez záclonu sa díval na ulicu, po ktorej oboch stranách chodili ľudia. Na okamih sa mu zdalo, že sú akýsi veselší, nič ich netrápi… „Prestali sa báť,“ povzdychol si Vírus. Pandemická unavenosť sa zmenila na pandemickú znechutenosť so všelijakých „opatrení“, ktoré neviedli k ničomu inému, len k zhoršeniu vzťahov medzi ľuďmi, nárastu počtu obetí, ktoré „skosila“ zanedbaná zdravotná starostlivosť. Ľudia sa stali apatickí. Poniektorí vzdorujú, keď spochybňujú moje smrtiace účinky. Je tu ale úderka, ktorá na ľudí z rádia, televízie chŕli správy, že som zabíjal…. A prv, než to stihol vysloviť, ozvalo sa tiché zaklopanie ne dvere. „Ďalej,“ vykríkol Vírus. Dvere sa otvorili a v nich stál vírrus Delta. Vírus naň pozrel a musel uznanlivo prikývnuť na fakt, že Delta vypadala dosť životaschopne: urastený, vyšportovaný. Aj Delta mal zdrhnúť z nejakého labáku. Vraj v krajine Galského kohúta. Ale to Vírus v ten okamih nezaujímalo. Hlavné pre neho bolo, aby vedel rozpútať nejakú pohromu, aby tí nešťastní ľudia nevideli iný vírus ako Deltu. Nesmie ich zaujímať nič iné, len neúčinné rúška, dezinfekcia, aby sa propaganda na očkovanie neminula cieľom. Veď ľudí čaká tak krásna budúcnosť, keď nebudú nič vlastniť…V tele im budú prúdiť nepreverené látky. Vírus sa striasol nad touto myšlienkou a skutočne musel dať za pravdu tvrdeniam, že celé očkovanie je ruleta so zdravím. Ľudia majú v láske hazard, za vidinu dovolenky, piva na terase či nejakého koncertu urobia čokoľvek. Z týchto myšlienok vytrhol vírus opäť prítomnosť Delty ktorej mlčky podal papiere. Delta do nich nazrela, rozprestrela na stôl a každý list podpísala. „Nastupuješ v auguste,“ sucho poznamenal Vírus…