Slovensko sa nám zmenilo na rúškovo, kšeftárovo a na nevraživovo! Ľudia chodia s rúškami na tvárach, kšeftuje sa s nimi. V Čechách klepli po prstoch jednej firme, ktorá s rúškami a iným zdravotníckym materiálom chcela obchodovať…
Začiatok konca vkusu
Od cca 1998. roku si intenzívnejšie kladiem otázku, či má Slovensko nejakých umelcov. Túto otázku si kladiem totiž od okamihu, čo sa mi dostal do rúk zoznam umelcov s ich honorármi pred rokom 1989. Čítanie to nebolo dvakrát príjemné, najmä keď si človek pomyslí, aký bol v tom čase (pred rokom 1989) priemerný mesačný príjem napríklad robotníka či predavačky. Za tie roky sa nám doba „máličko“ skomercionalizovala a hlavný prím kvality(?) umeleckých programov hrá jeho sledovanosť a … peniaze. Vkus diváka sa preorientoval na „slaďáky“ typu Manuely či Jednoducho Márie. Predminuloročná hnusná poprava dvoch mladých ľudí otriasla celým Slovenskom a podarilo sa organizátorom protestov (vraj) za slušnosť dostať ľudí do ulíc a na tribúny sa postavili: umelci. Áno, priznávam, že pre mňa boli umelci herci: Jozef Kroner, František Dibarbora, Karol Zachar, Martin Gregor, Jozef Budský či napríklad z tých českých Ján Werich, Vlasta Burian či Miloš Kopecký. Z tých dnešných? Neviem, ako-tak ma oslovil Miro Noga aj svojou úlohou v Buď Bindi či napríklad Marek Majeský v úlohe farára v seriáli Horná Dolná a to je tak asi všetko. Nechcem byť v roli inkvizítora ani moralistu, ale na Slovensku NEMÁME nejakého zvlášť výnimočného herca, pri ktorom by si človek – divák mohol povedať, že ide o herca s veľkým H.
Politika v umení
Predminuloročná hnusná dvojnásobná vražda „vyhnala“ niektorých hercov(?) na tribúny, vrieskalo sa, padali vzletné slová o slušnosti, rukou sa ukazovali symboly revolúcie. Áno, vyjadriť svoj postoj treba, má na to človek plné právo, lenže toto právo mi v tomto prípade smrdelo, ba až páchlo na kilometre, politikou. Herci (mená nie sú zaujímavé) sa evidentne dali do služieb jedného názorového smeru, ktorý útočil proti vláde. A „niekto“ politicky činný si v úzadí šúchal od spokojnosti ruky. A herci, ako verejne známe osoby, sa stali magnetom na pritiahnutie ľudí (ich zneužitie?). Podobne ako pri proteste proti odobratiu grantov ministerstva kultúry jednej menšine. Holt, politika…
Staneme sa krajinou fondov?
Ako list ľudí s hrošou kožou na mňa pôsobí ten, ktorí adresovali obom:dosluhujúcemu či budúcemu predsedovi vlády SR niekoľké umelecké stavovské profesie v SR https://www.omediach.com/filmy/17494-lasica-fialova-a-dalsi-umelci-posielaju-obom-premierom-otvoreny-list-cele-znenie?fbclid=IwAR2U9xF3lvBgO8SM8_VikrH6NqweNraT_HNIV1H-JGg_qg9lG_Jsy55SoDA O.i v ňom tiež žiadajú o „ pomoc pri našej snahe preklenúť toto pre nás likvidačné obdobie.“ List obsahuje aj ultimatívnu požiadavku o „urgentné a konkrétne návrhy riešení našich rastúcich existenčných problémov, a to napríklad formou bezúročnej pôžičky poskytovanej autorom, výkonným umelcom, SZČO alebo malým podnikateľom pôsobiacim v audiovízii…“ Krátko po začatí opatrení k likvidácii vírusu v SR mi to pripadá ako krajné pokrytectvo voči štátu, jeho vláde, na ktorý útočím, ale potom ho budem žiadam o pomoc. Dovolím si tvrdiť, že príjmy týchto (aj) hercov sú dostačujúce na vytvorenie nejakej rezervy (aj) na horšie časy. A považujem takúto požiadavku aj za pokus „dotlačiť“ vládu k vytvoreniu ďalšieho fondu, nazvime ho „Krízový fond pre vyvolených umelcov“, ktorý by bol po balíku peňazí (vraj) na podporu(!) investigatívnej žurnalistiky, ďalším z fondov, ktorý by vznikol. A v neposlednej miere to považujem za krajnú drzosť a neúctu napríklad aj voči ľuďom s minimálnou mzdou. Jeden bývalý premiér priznal v rozhovore, že za jeho vlády podcenili vplyv mimovládok, ďalší z premiérov si ich choval štedrými dotáciami na ich činnosť ako hada na prsiach. A ten za chvíľu premiér? Obávam sa, že sa vyberie smerom tvorenia fondov na pomoc tým, ktorí by čo najviac upevnili jeho postavenie. A umelci k nim patria. Vznikne ďalší fond? Staneme sa krajinou fondov?