Priznám sa, vznik Slovenskej republiky v roku 1993 som aj napriek zaujatosti niektorých jedincov, či napríklad petície proti samostatnej republike, prežíval s pozitívnymi emóciami. S pozitívnymi emóciami som prežil prvý polrok
roka 1993, keď sa rozhodovalo o prijatí SR do Rady Európy, pozitívne, aj keď so škrípaním zubov, som sledoval správy o „pytačkách“ SR s MMF pri vzájomných prvých rokovaniach v roku 1993.
S miernymi obavami som sledoval vývoj na Slovensku po roku 1998 a až nepríjemnú sfanatizovanosť ľudí, ktorí zatúžili po „európskosti“,hoci presne netušili, čo to v praxi znamená…
Prešli roky, vstúpili sme do EÚ či NATO Nechválim tieto inštancie ani ich nehaním, ale… Kričí sa tu o „životnom“ priestore o „európskosti“ o partnerstve, snahe dobehnúť staré členské krajiny EÚ, ale už menej sa hovorí o tom, že im PARTNEROM NIKDY nebudeme!!! Vždy budeme len ten „ost“ blok, ktorý je doslova a do písmena odsúdený makať a držať ústa. Asi pred dvomi či tromi rokmi sa objavilo foto jedného predsedu politickej strany na Slovensku s vlasatým chlapom, ktorý mal na tričku slovenský znak v kosoštvorci, symbolizujúcom ženský pohlavný orgán. Pokiaľ toto nie je pohŕdanie štátom, tak neviem! Oproti tomuto je modrá „handra“ s hviezdami, ktorá bez štátnej vlajky veje na jednej inštitúcii v Bratislave, hrdiacej sa tvorbou „živej kultúry“ len drobnou epizódou v rade prípadov neúcty k štátu…
„Slušnosť“ made in…
Symbolického Oskara si môže prebrať jeden poslanec NR SR, ktorý na začiatku svojho vystúpenia vyjadril vieru, že už čoskoro nebude predseda parlamentu vo svojej funkcii. Skúsme si to obrátiť napríklad na radového občana, ktorý by svojmu šéfovi vyjadril do očí nádej, že už čoskoro nebude vo svojej funkcii. Čo by sa mu stalo? Skúsme hádať? Ale v čase písanie tohto textu som ešte netušil, že tento pomyselný rebríček prekonajú tí (nebudem menovať), ktorí vo svojej rusofóbii zašli tak ďaleko, že prekazili pietny akt kladenia vencov pri pamätníku Osloboditeľov na Slavíne. Priznám sa, že som v prvý okamih nevedel, či sa mám nad ich „protestom“ smiať alebo plakať!!! Ale skôr plač je vhodnejší nad neschopnosťou týchto jedincov odlíšiť históriu počas a po druhej svetovej vojne, ako aj neprehliadnuteľnú snahu zaujať svojim „bojom“ proti vymyslenej propagande, ktorá má ísť z Ruska!!!c