Motto: „Máme priveľa demokracie. To je tá hlavná chyba. Každý si hovorí a robí, čo sa mu zachce. Nevládne tu nijaká disciplína. Ani na pracoviskách, ani v strane. Z toho potom ťaží hŕstka ľudí, rozoštváva ľudí a rozvracia republiku.“
Nie je vám to nejako známe? Až na slová „strana“ či „rozvracia republiku“sa to hodí do dnešných dní a pritom je to myšlienka z knihy „Ako sme kradli“, ktorá vyšla vo vydavateľstve Bradlo v roku 1991. Eufória, ktorá zavládla medzi ľuďmi v novembri 1989, trvala približne do júna 1990. Podobná eufória panovala aj vo vydávani kníh o histórii či kníh o časoch „pred“. Samotná kniha má niečo vyše 103 strán textu a číta sa z dnešného pohľadu dosť úsmevne. Prečo? Čítal som o kradnutí pred rokom 1989 jednu myšlienku:“ Kým vtedy (pred rokom 1989-pozn.šm)sa kradli vrecia cementu, dnes (po roku 1989 – pozn.šm) je to celá cementáreň“. Prvé kapitoly knihy ponúkajú veľmi tragické príbehy majiteľov domov – víl, ktorí mali tú smolu, že ich dom – vila sa zapáčili vtedajším väčším či menším funkcionárom strany. Aj dnes, v roku 30. výročia udalostí z novembra 1989 môžeme tieto vily aj s ich terajšími obyvateľmi vidieť v honosnejších častiach Bratislavy.Na dnešnú dobu to môžeme prirovnať k bytovej mafii, ktorá operovala na Slovensku. Aj keď je toto prirovnanie možno prisilné, jemnejšie mi aspoň teraz neprichádza na um… Ďalšie kapitoly sú viac či menej úsmevné a v mnohom pripomínajúce dnešok, kedy nadobudnuté postavenie bolo využívané na, jemne povedané, zabezpečenie seba aj svojej rodiny. V ošiali nostalgického hrkania kľúčmi je táto kniha pri pohľade na dnešné spôsoby obohacovania sa až zábavná…