Motto: „Já myslím, že jenom naivní člověk může věřit tomu, že události roku 1989 byly spontánním vystoupením nespokojených občanů. Rozvědka i kontrarozvědka splnily své úkoly tak, jak byly zadány“
Ludvík Zifčák alias 17.11.1989 „zabitý“ študent Maertin Šmíd v rozhovore pre Moravskoslezký deník 22.11.2014
Historici sa pri hodnotení obdobia po roku 1989 budú aj zadúšať smiechom! Z čoho? Národ uveril v novembri 1989 ľúbivým slovám o demokracii, humanite, slobode cestovania či slobode slova… Demokracia sa nám za tých 30 rokov zmenila
Dostali sme sa aj do situácie, že máme švajčiarske ceny a etiópske platy… A sloboda slova? Áno, je to vzácnosť hodná diamantu! Najmä pokiaľ ju vie človek správne použiť. Pred pár rokmi som čítal článok, kde bolo o.i. uvedené: „O skutočnej slobode slova môžeme hovoriť, že bola v prvej polovici 90 tych rokov minulého storočia.“ A to dávam za pravdu, veď existovali noviny ako Slobodný piatok, Hlas ľudu, Slovenský denník, Pravda, Práca či napríklad vysokoškolský týždenník Echo ktoré som osobne pravidelne kupoval a čítal. Z tých „konšpiratívnych“ tu boli Hlas Slovenska, Zmena, Slovák Express, Slovenské ozveny. Tieto periodiká uverejňovali aj to, po čom ľudia v tých rokoch doslova bažili : po článkoch o histórii Slovenska (nebol to len vojnový Slovenský štát!!!) Vychádzali knižky, diela napr. Ľudovíta Štúra, pamäte Gejzu Medrického (ministra hospodárstva Slovenského štátu 1939-1945), Konštantína Čulena, Karola Sidora a ďalších) Hovorilo sa aj o historických veciach, ktoré v rokoch 1992-1993 ostali v tieni vzniku Slovenskej republiky.
Pri vzájomných diskusiách, aj na sociálnych sieťach, ktoré pritvrdili, ýe sa vytratilo motto T.G Masaryka: „Demokracie, to je diskuse!!!“ S rukou na srdci priznávam, že sa osočovaniu a použitiu pejoratív sa snažím všemožne v diskusii vyhnúť, čo sa mi aj darí. Pár rokov po vzniku SR sme hľadali aj nepriateľov a rozbíjačov štátnosti… 30. rok po novembri 1989 osobne môžem skonštatovať, že nastalo hľadanie ideových nepriateľov, ktorí svojimi nie útočnými názormi akosi naštrbujú ideovú jednoliatosť spoločnosti. K tomu prispieva doslova poľovačka na časopis Zem a vek. Ako som už vyššie uviedol, aj tesne po roku 1989 vychádzalo pár periodík, ktoré by podľa dnešného slovníka dostali prívlastok konšpiratívne, ale a to môžem úplne vážne prehlásiť, že Z&V je svojim obsahom proti vtedy vychádzajúcej alternatíve len čajíčkom pre batoľatá. O to viac ma zarazili „aktivity“ aj akttivistov, vďaka ktorým Z&V nie je ani v Tescu či Bille a ani v knižniciach v zriaďovateľskej pôsobnosti Trnavského či Banskobystrického samosprávneho kraja, ktoré mi „tak trochu“ pripomínajú Orwella. A vam?